„ … jednému z mojich maličkých… “

V našom spoločenstve sa stretávame síce nie pravidelne, ale pomerne často. Pred sviatkami v čase adventu má každý práce okolo príprav na sviatky vyše hlavy, ale naša túžba stretnúť sa a zaspievať si koledy bola silnejšia. Tak tomu bolo aj v piatok podvečer. V pondelok bol Štedrý deň, ale my sme mali v pláne stretnúť sa ešte cez víkend a tak sme hľadali pre všetkých vyhovujúci termín a čas. Všetkým vyhovovala viac nedeľa a v podvečernom čase…okrem Táničky. Začudovali sme sa, veď Tánička pracuje v malej predajni potravín, ktorá býva nedele zatvorená. Ale naša obetavá Tánička pre všetkých z blízkeho i širšieho okolia objednala toooľko chlebíka na sviatky, že jej jedno plné naložené dodávkové auto museli doviezť v nedeľu večer a druhé na Štedrý deň skoro ráno, lebo dodávateľ to v takom množstve nestíhal napiecť. Vykladala celá jej rodina, lebo ju v tom nechceli nechať samú. Naplnili každučký kúsok voľného miesta v predajni voňavým chlebom…Robila to vo voľnom čase a bez nároku na mzdu. A aby to boli skutočné Vianoce, Tánička mala ešte jeden zážitok.

Takto o ňom hovorí: „ 24. 12… Som v práci. Hromada ľudí, objednávok.. Čas ubieha pomaly. Myslím na to, čo všetko ešte treba stihnúť, keď prídem domov.. Vonku sneží, mne hrajú vianočné piesne. Cítim únavu a teším sa domov, k rodine.. tesne pred záverečnou sa otvoria dvere a dnu vojde mladá žena so sporo odetým malým dievčatkom… Prosím Vás, ide teraz autobus na Bardejov?.. Neviem, naozaj neviem…. žena len stála a uprene pozerala do zeme. Dievčatko prišlo k pultu a vraví…. Teta, a čo je tamto?.. Obzrela som sa. Dievča pozeralo na sáčok  plný opekancov… To sú opekance – bobaľky , to sa u nás podáva pri štedrej večeri.. Hmmm.. my nemáme takú večeru.. keď zomrel ocko, pred piatimi rokmi, tak nemáme, ani darčeky. Otvorila som balík opekancov a podala malej. Zahrýzla do tej malej guličky, akoby to bolo najlepšie jedlo sveta. V okamihu som vybehla vonku do auta. Mala som tam igelitku s oblečením, ktoré som cestou chcela vyhodiť do kontajnera na šatstvo. Mala som tam aj knihy Herry Potter, po chlapcoch… tak som ich vzala a podala jej do ruky.. Vzala ich, pozrela na mňa, potom na mamu a vraví „Mami, to je vianočný zázrak, že???“.. .“Áno, Terezka, to je..“. Kým som stihla prehltnúť slzu, boli preč… Nikdy predtým som ich nevidela.. bolo po únave, len srdce mi bilo ako splašené… Vianočný zázrak… ako málo stačí.. Ten deň boli zázraky dva…jeden pre Terezku, druhý pre mňa“.