Potvrdila mi to aj prvá adventná nedeľa. Verím, že sa nič nedeje len tak náhodne. Ľudia čo nám vstúpili do životov tam majú neoceniteľné miesto. Takto nejako som spoznala Ivanku, ktorá v rámci Metropolitného plesu odovzdávala finančný výťažok práve nášmu zariadeniu. Ivanka v našich životoch už ostala, ako aj Milan či Martinka a najnovšie Monika. Práve posledná menovaná, Monika, venovala pozvanie deťom z núdzového bývania na jeden nádherný zážitkový deň. Spoločne s našimi deťmi sme sa ocitli v prekrásnych priestoroch luxusného hotela v Košiciach. Deň sme začali prezentáciou o našom zariadení a nasledovalo divadielko pre tých najmenších. Pred obedom sme pomaly začali vyťahovať rožteky, čo mamičky svojim deťom pripravili, veď brušká už boli prázdne.
Veta, ktorá znela priam neuveriteľne. A zrazu my, dvadsať členná skupina sedíme v reštaurácii, na obede, v tomto krásnom hoteli. Pozerám sa na pokorné tváre detí, ale aj zamestnancov domu, ktorí prišli v rámci svojho voľného času. Len preto, lebo chceli. Nemuseli. Jednoducho chceli, aby tieto deti mali neopakovateľný zážitok. Aj napriek tomu, že sme sa vracali až za tmy a ráno nás čakala práca… Dostali sme oveľa viac a to utvrdenie, že práca v charite a práca s našimi deťmi, mamami a ľuďmi je tým najväčším zmyslom aký je.
Preto sa chcem týmto mojim ľuďom okolo mňa poďakovať, lebo nápadov by bolo, realizácia je však oveľa náročnejšia. Nič neberiem ako samozrejmosť, preto len ďakujem a teším sa na ďalšie krásne dni s VAMI.
Dom Charitas sv. Jozefa
