V rámci národného Týždňa manželstva vám prinášame dnes druhý príbeh manželstiev našich zamestnancov. Dnes vám priblížime silné svedectvo manželky Mariána Zelinku, ktorý je správcom nášho eshopu, pani Zuzany.
Práve tento rok v auguste to bude 15 rokov, ako sme si vyslúžili sviatosť manželstva a začala sa cesta za nepoznaným. Plní lásky, očakávaní, vášne, ale i pokory, kam sa bude naše manželstvo uberať.
Áno, 15 rokov nie je tak veľa v porovnaní s dĺžkou manželstva napríklad mojich rodičov, ktorí u sú manželmi 43 rokov. Napriek tomu sme už čo – to zažili.
Prvou veľkou skúškou bolo, keď sa nám narodili dvojičky.
Prvé dievčatko sa narodilo v poriadku, ale druhé dievčatko museli kriesiť. Bolo to zlé, preto ju sestrička ešte na sále pokrstila. Mali sme vtedy zmiešané pocity. Radosť z narodenia dcér a zároveň strach,že o jednu z nich prídeme.
V tej chvíli sa v našom vnútri vynárali otázky: Čo ďalej? Zvládneme to? Bála som sa.
No, keďže sme s manželom veriaci ľudia, priama linka s Bohom bola vždy horúca. Niesli sa k nemu naše modlitby, prosby a ako dobrý Otec, nás nikdy neodmietol.
Útechou nám bolo, že nám dcérku nechal a tak sme sa mohli tešiť z dvoch dcér. Táto ťažká skúška nás naučila, že nič, čo v manželstve robíme, nerobíme sólo, ale v tandeme a s neustálym spojením s Bohom.
Ako deti rástli, pribúdalo dcérke veľa zlých diagnóz a ešte horších prognóz lekárov. Tieto situácie prinášali do našich životov veľa zmien a obmedzení a ďalších skúšok.
Vďaka modlitbám od našej rodiny a priateľov sa nám žije ľahšie. Cítime to zakaždým, keď dcérky napredujú. Vďaka modlitbám nám od Neho každodenne prúdi sila a požehnanie.
Požehnanie aj v podobe našich druhých dvojčiat, z ktorých sú medzičasom už prváčky. Tak sa vďaka Bohu môžeme tešiť zo štyroch dcér.
Spolunažívanie v manželstve naučí človeka, že nie vždy dostaneme, po čom túžime. Kto ide do manželstva s očakávaním, že to vždy bude ako prechádzka v ružovej záhrade, nie je to tak. My sa však môžeme snažiť a urobiť všetko preto, aby ten druhý a neskôr aj rodina mali doma pocit bezpečia a cítili lásku. Je potrebné so sebou do manželstva priniesť odvahu, trpezlivosť, ochotu, obetavosť.
Keby som povedala, že naše manželstvo je bezkonfliktné, klamala by som. Priznávam, aj my sa pohneváme. Časom však menej a menej, lebo sa učíme so sebou vychádzať aj v čase nepriazne.
Najdôležitejšie ale je, aby:,, Slnko nezapadlo nad našim hnevom“. Ako sa píše v liste Efezanom 4,26
