Spišskej katolíckej charite bol úradom vlády zamietnutý projekt na bezpečný ženský dom. V odôvodnení sa uvádza, že dôvodom je list Úradu pre finančný mechanizmus, ktorý sa obáva, že organizácia podpísala petíciu proti ratifikácii Istanbulského dohovoru.
Myslím si, že Európska únia je postavená na princípoch demokracie a osobnej angažovanosti jej občanov a zapájania sa do procesov, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Alebo sa mýlim a občania sa nesmú vyjadrovať k prijatým dokumentom Európskej únie? Za podpísanie petície proti európskemu dokumentu nasledujú sankcie vo forme vyradenia z možnosti podpory? Považujem to za diskrimináciu mojej osoby, organizácie, ktorej som štatutárnym zástupcom, ale najmä za diskrimináciu všetkých žien (vrátane týraných, ale aj iných), ktorým pomáhame a ktorým sme pomáhali aj vtedy, keď to nebolo „moderné“ či dostatočne finančne podporované z verejných zdrojov.
Istanbulský dohovor považujem za veľmi potrebný a dobrý z hľadiska prevencie a pomoci týraným ženám. Petíciu proti ratifikácii Istanbulského dohovoru som podpísal z dôvodu, že mám problém s článkom 14 – s jeho nejasnou formuláciou a najmä s pojmom “stereotyp”. Ak sa za stereotyp považuje nazývanie rodičov otcom a mamou, tak s tým článkom principiálne nesúhlasím, na čo mám nárok bez toho, aby som bol diskriminovaný! Ak sa ale bude učiť, že v niektorých komunitách je biť ženu bežné, dokonca potrebné a kto ju nebije tak ju ani nemiluje, že je to stereotyp proti ktorému treba bojovať, tak s tým súhlasím. Bojím sa však, aby sa tento článok nestal nástrojom rôznych lobistických skupín a ideológov voči väčšinovej populácii. Po vyše 20 rokoch práce a života s ľuďmi na okraji spoločnosti si dovolím povedať, že pozitívne stereotypy veľmi potrebujú!
Vadí mi systém pomoci týraným ženám na Slovensku najmä zo strany nášho štátu, ktorý sa správa veľmi alibisticky. Ak dôjde k fyzickému týraniu, tak na násilníka, ktorý skončí vo väzení, je ochotný dať 14 tisíc eur ročne, na dieťa, ktoré skončí v detskom domove asi 11 tisíc eur ročne, ale čo sa týka pomoci samotnej týranej žene, tak tam len môžu dať VÚC ani nie 2000 eur ročne, lebo toto politici nepovažujú za potrebné podporovať.
Chýba nám aktívna ochrana týchto zariadení – tyrani často naše zariadenia obchádzajú a aj policajti sú bezradní. U nás sa v praxi neaplikuje zákaz priblíženia sa k týranej osobe. Na druhej strane, mali sme niekoľko prípadov, keď sa tyran dostal k týranej osobe po informácii od polície, alebo úradu práce, kde sa nachádza. Štát nás finančne nepodporuje, práve naopak, sužuje nás rôznymi predpismi, štátne inštitúcie sa na nás pozerajú ako na podnikateľa, ktorý im musí platiť a ktorého musia všemožne kontrolovať – čo je aj samotným týraným ženám veľmi nepríjemné.
Dúfal som, že aj môj podpis na petícii podnieti na Slovensku otvorenie diskusie aj o legislatíve, najmä čo sa týka sociálnych služieb pre obete násilia. V intenciách zákona 448/2008 Z.z. o sociálnych službách sú pre týrané ženy určené v zmysle § 29 zariadenia núdzového bývania, kde môžu byť podľa §2 ods. 2 písm. g len týrané ženy.
Aj keď MPSVaR tvrdí, že ženy nemusia nič dokladovať, dokonca nám ani dať osobné údaje, v praxi to funguje úplne ináč. My ako tí, ktorí pomáhame týraným ženám, ak chceme dostať aspoň nejaké peniaze od VÚC, musíme kontrolujúcim preukázať údaje osôb, na ktoré dostávame finančný príspevok. My – ako tí, ktorí dostávajú príspevok – musíme vedieť dokladovať, že boli vystavené týraniu. Ja osobne! musím nútiť sociálne pracovníčky, aby vyžadovali od tých žien doklady o tom, že boli týrané. A sociálne pracovníčky ich nútia, aby podávali trestné oznámenia a rôzne podania na tyranov. Prax spôsobila, že aj z tej hŕstky zariadení núdzového bývania, ktoré tu boli, viaceré zanikli, či sa preregistrovali na útulky alebo nocľahárne a tak sú tieto ženy v spoločných priestoroch často s násilníkmi či pedofilmi.
Na jednej strane dnes máme státisíce a možno milióny eur na kampane na ratifikáciu Istanbulského dohovoru a na druhej strane na Slovensku nemáme peniaze pre tých, ktorí ženám pomáhajú! Na jednej strane v kampaň oznamuje, že vďaka ratifikácii na Slovensku budú budovať nové zariadenia pre týrané ženy, ale na druhej strane v intenciách dnešného zákona o sociálnych službách väčšina z dnešných zariadení pre týrané ženy zanikne, lebo porušujú článok 18 odsek 4 Istanbulského dohovoru a bez jeho porušenia nemajú nárok dostať peniaze z verejných zdrojov, ale štátu platiť musia (miestne dane, odvody, DPH, zvýšené náklady na zdravotnú službu, požiarnu ochranu atď.)
Na jednej strane nesmiete mať pri týraných ženách žiadneho mužského zamestnanca, ale na druhej strane Vám do zariadenia kedykoľvek môže prísť mužská kontrola, či už z hasičského zboru, hygieny, inšpektorátu práce, a onedlho možno začnú chodiť inšpektori kvality a kdekto iný.
Ak vyzveme k diskusii, sme nazývaní nepriateľmi Bruselu, úradu vlády, demokracie…, ale nie je to nová forma totality? Nie sú práva úzkej skupiny ľudí nadraďované nad práva drvivej väčšiny? Budú trestať všetkých tých, ktorí majú iný názor, než očakáva Brusel?
Mrzí ma že k diskriminácii sa nechalo strhnúť aj Nórsko a nepozerá na potreby núdznych a na to, kto tu už čo urobil a koľkým ženám a koľkým týraným ženám pomohol, ale na záujmy tých, ktorí nemajú radi veriacich.
Pavol Vilček
diecézny riaditeľ, SpKCH
