V Spišskej katolíckej charite pôsobia medzi zamestnancami aj ľudia, ktorí zasvätili svoj život Bohu. Čo pre nich tento život znamená? Ako vnímajú svoju prácu, na akých pozíciách pôsobia a odkedy sú súčasťou charitnej komunity? Radi by sme vám priblížili ich život a objasnili, čo vlastne žiť zasvätený život znamená.
Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čo robia cez deň „mníšky“, ktoré stretávate na ulici? Aký život vedú? Môžeme sa im prihovoriť alebo sú všetky pod sľubom mlčanlivosti?
Rozprávali sme sa s našimi kolegyňami, rehoľnými sestrami z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa, ktoré v roku 2024 slávia jubilejné, sté výročie pôsobenia sestier na Slovensku.
Ľudia veľa krát vnímajú rehoľníkov ako uzavretú komunitu, ktorá žije v kláštore. I keď sa rehole medzi sebou trochu líšia, v zásade rozlišujeme dve skupiny:
Jednou z apoštolsky činných rehoľných inštitútov je Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa, ktorá je zameraná na službu chorým, starým a opusteným. Pôsobia v zdravotníctve, katechéze a v Spišskej Novej Vsi sa v krízovom centre Alžbetka starajú o deti v núdzi.
Zakladateľkou rehole bola Alžbeta Eppingerová, ktorá neskôr prijala meno sestra Mária Alfonza. Svoje poslanie začala tým, že okolo seba zoskupila dievčatá a spolu navštevovali chorých v ich domovoch. Hoci je tento rehoľný inšitút zameraný najmä na zdravotnícku pomoc, každej sestre sa umožní pracovať v oblasti, ktorú má vyštudovanú a ktorá jej je blízka. Bližšie nám službu opísala sestra Timea, pracujúca ako sestra v ADOS Charitas: „Matka Alfonza ako odpoveď na potrebu doby od svojich sestier vyžadovala, aby sa starali o chudobných a chorých a dbali pritom predovšetkým na spásu človeka. Našim osobitným apoštolátom je urobiť viditeľnou milosrdnú a vykupujúcu lásku Ježiša Krista cez pastorálne, pedagogické, charitatívne a sociálne činnosti. Preto charitu vnímam ako priestor, kde môžem naplno uplatňovať charizmu našej zakladateľky.“
Sestry Božského Vykupiteľa žijú v spoločenstve. Znamená to, že okrem zamestnania majú svoje povinnosti aj voči spoločenstvu. Sú viazané modlitbou breviára[1], denno-dennou účasťou na svätej omši, v komunite majú rozdelené úlohy, ktoré sa menia podľa pridelených služieb (napr. v kuchyni) a zapájajú sa aj do života vo farnosti (práca s mládežou, s deťmi).
[1] Súbor denných liturgických modlitieb katolíckych duchovných (zdroj: JULS SAV BA)
Kto chce pracovať, musí najskôr študovať. Rehoľníci neboli zasvätení od narodenia, do rehole vstúpili dobrovoľne a v dospelom veku. Mali spolužiakov na základných, stredných i vysokých školách, sú to ľudia, tak ako my. S rozdielom, ktorý poeticky opisuje sestra Zuzana, inšpirovaná prednáškou o.provinciála redemptoristov: „zasvätení majú byť svedkami nádeje pre tento svet a to tým, že poukazujú na život budúceho veku, kde sa už ľudia nesobášia. My, zasvätení, to žijeme už teraz tu, na zemi. Tým vydávame svedectvo.“ V článku o mobilnom hospici Charitas sme písali: „sestry zabezpečujú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť zameranú predovšetkým na zmierňovanie bolesti, aplikáciu infúzií, ošetrovanie rán, dekubitov… a zároveň sprevádzajú pacienta i rodinu v tomto náročnom období.“ Tieto úkony môže vykonávať iba človek vzdelaný v danom odbore. Rovnako ako povolanie učiteľa, lekára, opatrovateľa, sociálneho pracovníka a podobne.
Pri zložení profesie skladajú rehoľníci sľub chudoby. Znamená to, že pracujú zadarmo?
Sľub chudoby znamená, že „peniaze, ktoré sestry v našom spoločenstve zarobia putujú na spoločný účet a slúžia pre potreby a apoštolské ciele všetkých sestier,“ objasnila sestra Zuzana.
Môžeme to pripodobniť životu v rodine. Ak niektorú zo sestier čaká finančne náročný zdravotný úkon, prípadne má komunita naplánovanú opravu domu, potrebujú plánovať aj financie. „Civilné oblečenie potrebujeme len pre prípad hospitalizácie alebo liečenia, v ostatných prípadoch nosíme rehoľné rúcho. V ňom sa dá aj lyžovať, chodiť na turistiku aj fungovať počas bežných dní, či počas dovolenky v roku,“ opisuje fungovanie v spoločenstve sestra Zuzana.
Rehoľníci občas čelia aj nepríjemným situáciám. Na jedného zo zasvätených, s ktorými som sa rozprávala, pokrikoval na ulici človek, že je darebák, ktorého živí štát. Zasvätení ľudia sú z mäsa a kostí, majú emócie a tiež mávajú ťažšie dni. Možno aj vďaka tomuto článku zmeníte pohľad na nich.
Na otázku o tom s akými predsudkami sa najčastejšie stretáva a ako sa s nimi vysporadúva, odpovedá sestra Mária Letícia, pôsobiaca ako učiteľka v Spojenej škole sv. Maximiliána Mária Kolbeho: „Zo skúsenosti viem, že keď ma ľudia spoznali ako osobu, nepociťovala som, že by mali voči mne predsudky. Niekedy sa stretávam s reakciami ľudí, ktorí sú prekvapení, že aj ja ako rehoľná sestra mám dostatočnú kvalifikáciu, schopnosti či rozhľad v odbornej problematike, v ktorej pracujem. A zas z opačnej strany, inokedy sa stretávam s tým, že v situáciách, kde treba konať spravodlivo a rázne, od nás, rehoľných sestier, sa očakáva väčšie pochopenie a milosrdenstvo (napr. zo strany rodičov žiakov). Je pravdou, že by som mnohým ľuďom rada vyhovela v tom, čo odo mňa očakávajú, ale niekedy ma jednoducho nepustia rôzne predpisy zákony. Tiež vnímam, že sa od nás očakáva stála pripravenosť, bezchybnosť, vždy úsmev na tvári a ochota pomôcť v každej situácii. No i my sme len ľudia a máme svoje limity a slabosti.“
Naopak, v niektorých ľuďoch vzbudzuje rehoľný habit väčšiu dôveru, a tak sa neraz stane, že sa v prítomnosti sestier ľudia skôr otvoria a vyrozprávajú zo svojich ťažkostí. Spontánne rozprávajú o svojich problémoch a prosia o modlitbu alebo radu. Zrejme na slovách sestry Zuzany o pestrosti spoločnosti, ktorú pripodobňuje ku kvetom na lúke bude kus pravdy:
„Tak ako je pestrosť kvetov na lúke, aj dnešný svet potrebuje rodiny, manželstvá, ale aj zasvätených ľudí a kňazov. Vo svojej službe vnímam ako veľmi dôležitý aspekt života pripomínať si, že človek žije pre večnosť, nie len pre tento pozemský čas, preto je dôležité dať si do poriadku vzťah s Bohom.“
Ak by ste sa o sestre Zuzane chceli dozvedieť viac, čítajte v tomto článku.
Rehoľné sestry boli súčasťou našej charity už v prvom období po vzniku charity na Slovensku, teda od roku 1996. Riaditeľ Spišskej katolíckej charity, Pavol Vilček, je za ich prítomnosť na charite veľmi vďačný: „Charita sa stáva tvárou cirkvi, cez ktorú aj človek 21. storočia prijíma cirkev, prijíma Boha. Ak sú tu rehoľníci v rúchach, to svedectvo je oveľa hlbšie. Najmä v hospici pri odchode, pri odprevádzaní z tohto sveta sú sestry nenahraditeľné – dokážu poskytnúť aj duchovnú starostlivosť a úľavu. Všeobecne sú sestry prínosom pre ľudí, ktorým slúžime, pre svojich kolegov, ale aj pre samotnú charitu, ktorá je nástrojom biskupa a samotné rehoľné spoločenstva môžu svoju charizmu uplatňovať v praxi. Som veľmi vďačný za každého jedného zasväteného na charite.“
Za ochotu spolupracovať na tomto článku ďakujeme Kongregácii sestier Božieho Vykupiteľa a zúčastneným rehoľníkom.
