Jednou zo služieb, ktoré poskytuje Spišská katolícka charita, je aj hospicová starostlivosť o pacientov v terminálnom štádiu života. Málokto však vie, že okrem kamenného hospicu v Ľubici, poskytujú sestry aj službu mobilných hospicov Charitas. Táto forma starostlivosti umožňuje pacientovi zostať v domácom prostredí. Sestry zabezpečujú ošetrovateľskú starostlivosť a podávanie liekov tlmiacich bolesť, a zároveň sprevádzajú rodinu v tomto náročnom období. Mobilný hospic je odpoveďou na túžbu mnohých zomierajúcich byť v posledných hodinách obklopení láskou a pohodlím domova. Predstavuje dôležitý prvok poskytovania dôstojnej starostlivosti v konečnej fáze života.
Čo je to mobilný hospic Charitas?
Mobilný hospic Charitas, poskytuje paliatívnu ošetrovateľskú starostlivosť pacientom v terminálnom štádiu ochorenia a zomierajúcim v domácom prostredí. Podmienkou poskytovania starostlivosti je ukončenie diagnostiky a vyčerpanie možností príčinnej liečby ochorenia. Služby sú poskytované prostredníctvom odborne pripravených sestier na základe intenzívnej spolupráce s lekárom mobilného hospicu a ošetrujúcim lekárom. Sestry zabezpečujú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť zameranú predovšetkým na zmierňovanie bolesti, aplikáciu infúzií, ošetrovanie rán, dekubitov… a zároveň sprevádzajú pacienta i rodinu v tomto náročnom období. Mobilný hospic je odpoveďou na túžbu mnohých zomierajúcich byť v posledných hodinách obklopený láskou a pohodlím domova. Mobilný hospic tak predstavuje dôležitý prvok poskytovania dôstojnej starostlivosti v konečnej fáze života.
Kedy vznikli a prečo existujú mobilné hospice?
Mobilný hospic Charitas je integrálnou súčasťou koncepcie o terminálne chorých na sklonku ich života. Spišská katolícka charita, prevádzkuje 10 mobilných hospicov Charitas už od r. 2002. Sú rozmiestnené v 10 okresoch na území Oravy, Liptova a Spiša, kde naša charita pôsobí.
Nemocničné prostredie je neosobné, mnohí pacienti sa cítia osamelo a tešia sa na prepustenie domov. Pokiaľ hovoríme o zomierajúcich či pacientoch s nevyliečiteľnou chorobou, v domácom prostredí sa cítia bezpečne, sú vo svojom prostredí, ktoré je im známe, nachádzajú sa v kruhu najbližších. Starostlivosťou v domácom prostredí sa tiež znižujú ekonomické náklady na zdravotnú starostlivosť. Súčasťou komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti je aj požičiavanie zdravotníckych pomôcok.
Pokiaľ to zdravotný stav umožňuje a je to vôľa pacienta, môže byť po prepustení do domáceho prostredia ošetrovaný sestrou v mobilnom hospici. „Nazvala by som to aj miestom dôstojného zomierania, nakoľko mnohí z nás by si žiadali zomrieť doma v kruhu svojej rodiny a nezostať sami,“ opisuje sestra Timea, riaditeľka Mobilného hospicu Charitas v Levoči.
„Uvedený model hospicovej starostlivosti je ideálnou formou starostlivosti o pacienta v terminálnom štádiu ochorenia v prípade že zdravotný stav pacienta je stabilizovaný, symptómy jeho ochorenia sú pod kontrolou a má rodinné zázemie. Tento model starostlivosti je nepostačujúci, ak rodina so zdravotníckym personálom nespolupracuje, nemôže, alebo sa nechce postarať. Vtedy je potrebné pacientovi zabezpečiť starostlivosť ústavnou formou hospicovej starostlivosti,“ dopĺňa sestra Timea.
Ako postupovať, ak máte o službu mobilného hospicu záujem?
O službu mobilného hospicu môže požiadať buď rodina, alebo ošetrujúci lekár v prípade, že pacient spĺňa potrebné kritéria na zaradenie do tejto služby. Následne sa s pacientom uzavrie dohoda o poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti, podľa platnej legislatívy a interných smerníc Spišskej katolíckej charity. Súčasťou dokumentácie je aj informovaný súhlas pacienta na účely zákona 576 o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a tlačivo na účely zákona 18/2018 týkajúce sa súhlasu so spracovávaním a ochranou osobných údajov.
Mobilný hospic Charitas patrí do siete poskytovateľov ambulantných služieb, preto aj úhrada jednotlivých výkonov je realizovaná prostredníctvom zdravotných poisťovní.
Kto môže pracovať v mobilnom hospici?
V súčasnosti musí mať sestra v mobilnom hospici vysokoškolské vzdelanie v odbore ošetrovateľstvo, teda nemôže tu pracovať sanitárka ani praktická sestra. Sestra musí byť registrovaná v komore sestier, ďalej je potrebná špecializácia v odbore komunitného ošetrovateľstva, onkológie, interných či chirurgických odborov, musí mať 5 rokov praxe. Nakoľko ide o starostlivosť v domácom prostredí, vhodná je aktívna vodička. „V mobilnom hospici ide o nepretržitú službu spojenú s potrebami zomierajúceho a jeho rodiny, často ich navštevujeme aj viackrát za deň,“ dopĺňa sestra Timea.
Trojitá sestra
Sestra Timea je sestrou pokrvnou, zdravotnou aj rehoľnou: „Je to pre mňa veľmi vzácny moment, prechádzať so zomierajúcimi a ich rodinou túto etapu. V minulosti som sa smrti vyhýbala. Aj keď som pracovala v nemocnici. Nechcela som byť pri zomierajúcich ľuďoch. Až keď som prišla do rehole pochopila som svoje poslanie, ktoré je aj podstatným prvkom našej charizmy, a to záchrana nesmrteľných duší. Hlavou mi neustále vírili slová: ´Ak sa nebudeš snažiť ty o záchranu duší kto potom?´ Čo sa týka duchovného sprevádzania, stále si hľadám formy, ktoré sú pre pacienta a rodinu najprirodzenejšie a čo jeho zdravotný stav dovoľuje. Jednou z foriem je aj denné prinášanie eucharistie. Mali sme raz pacientku, ktorá nemohla nič prijímať, nakoľko mala nádor v žalúdku a nespočetné množstvo komplikácií, pre ktoré jej bol zamedzený príjem cez ústa. Jej jediným pokrmom bola maličká odrobinka eucharistie, ktorú prijímala až do dňa svojej smrti. Potvrdzujem, že eucharistia je neskutočný zdroj pokoja a sily pre týchto zomierajúcich ľudí. Dáva im uistenie a nádej vo večný život. Dôležité v tomto celom procese je byť so zomierajúcim, tráviť s ním čas a vytrvalo sa modliť“
Prijatie v poslednej chvíli
Pre pacientov sú sestry veľmi dôležité. Sestra Timea si spomína na pána, ktorému raz prišla ošetriť dekubity. Bol to starý, asi 80 ročný pán vo vážnom zdravotnom stave, imobilný, stravu prijímal len vo veľmi obmedzenom množstve, na otázky odpovedal jednoslovne. Po tom, ako ho ošetrila, napolohovala, vybavila administratívu, si pri odchode spomenula, že predsa na niečo pozabudla: „Postarala som sa o pacientovo telo a čo jeho duša? Je pripravený na blížiacu sa smrť? Vrátila som sa naspäť do pacientovej izby a opýtala som sa ho, či by po tom, ako bolo ošetrené jeho telo, nechcel, aby bolo postarané aj o jeho dušu. Ak by mal záujem, zavolala by som kňaza, aby mu vyslúžil sviatosť zmierenia, a tak mohol prijať Ježiša ako posilu v ťažkých chvíľach, ktoré prežíva. S veľkou námahou a slabým hlasom mi odpovedal ´Áno´. Naraz som zbadala, že sa jeho manželka stojaca pri posteli silno rozplakala. Povedala mi, že už dlhé roky sa modlí za jeho obrátenie, niekoľkokrát ho už prosila, či mu môže zavolať kňaza, no neúspešne. Naposledy bol na spovedi a svätom prijímaní pri sobáši. Zavolala som nášmu kaplánovi, aby si to náhodou pacient nerozmyslel. Vzápätí prišiel a pacient prijal sviatosti. O pár dní na to zomrel.“
Jeden okamih a vnímavé srdce sestry, ktorá bdie pri lôžku chorého, môže mať pre večnosť zomierajúceho nesmierne veľkú hodnotu. V prípade sestry Timei to bolo sprostredkovanie pomoci kňazom, no aj každá iná forma pomoci pri uspokojovaní spirituálnych potrieb má pre zomierajúceho veľký význam.
