Sestre Júlii sa na Liptov veľmi ísť nechcelo. Pôsobila ako rehoľná sestra a sprevádzala dievčatá prípravou na rehoľný život. Počas „dňa obnovy“ dostala za úlohu nakresliť na papier svoje túžby, ale nakoľko sa za maliarku nepovažuje, bola to pre ňu veľká výzva. „Nakreslila som holubicu, teda Ducha svätého, pod neho som si dala srdce. Túžila som, aby bolo plné lásky. Nevymaľovala som ho, ale zaplnila bodkami. Pod neho som si dala zúbožených ľudí, vozičkárov a kvietky, toto bola moja túžba – starať sa o mladé a problémové dievčatá. Táto túžba bola zakorenená hlboko v mojom srdci, bála som sa, že keď pôjdem ku starým, chorým a zomierajúcim, moja túžba sa už nikdy nenaplní.“ 

Na Liptov však predsa len prišla 1. septembra 1995 postarať sa o chorých, starých a zomierajúcich. „Katolícka charita nemala také zázemie ako dnes. Sociálna pomoc bola ešte v plienkach. Rehoľné sestry Svätého Františka z Assisi už bývali v Liptovskom Mikuláši odkiaľ vyrážali do domácností k chorým. Spočiatku ľuďom pomáhali s varením, upratovaním, zabezpečovali nákupy. Za začiatku to boli dve sestry františkánky, z ktorých jedna odchádzala do dôchodku a práve tú som mala nahradiť ja. Na začiatku som mala tím zložený zo žien z úradu práce. Charita vtedy nemala peniaze na platy zamestnancov. Tieto ženy platil úrad práce, mala som ich asi desať. Bolo to pre mňa náročné. Ja som bola zmätená, aj ženy boli zmätené, nevedeli sme poriadne čo a ako robiť.“ 

Administratívnu prácu sestra Júlia rada nemala a podľa vlastných slov, ju ani robiť nevedela. Preto je vďačná, že jej vtedy do cesty vstúpila Zuzka, ktorá sa najskôr stala kolegyňou, a neskôr aj jej zástupkyňou. Zuzka aktuálne pôsobí na charite ako sociálna pracovníčka v Poradni sv. Bakhity v Liptovskom Mikuláši. Tým, že odbremenila sestru Júliu od neobľúbených „papierovačiek“, sestra sa mohla naplno venovať ľuďom: „Sociálnu službu sme poskytovali do roku 2000. Potom sme pribrali ďalšiu, a to zdravotnú službu. Bola to už kompletná ADOS-ka, teda Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorú zastrešovala Spišská katolícka charita. Dostala som auto, chodili sme do terénu, starali sme sa o rehabilitácie, preväzovanie, napájali infúzie. Mali sme aj svojho lekára. Keď sme fungovali už aj ako a zdravotná služba, prijali sme zdravotné sestry s praxou. Na začiatku stáli štyri úžasné ženy, sestrička Michaela, Hanka, Júlia a Ľubica, ktorá robí v ADOS doteraz.“  

Srdce sestry Júlie, ktoré bolo zapálené pre prácu s problémovými dievčatami však nikdy nevyhaslo a dvere sa otvárali aj tam, kde to nečakala. „Podelila som sa o toto moje prianie s generálnou sestrou Lucetou, ktorá prišla z Ríma na Slovensko. Povzbudila ma podať si žiadosť o to, aby som mohla bývať mimo komunity rehoľných sestier. Provinciálna rada mi vyhovela, našla som si privát a moja túžba sa začala napĺňať. Boh  mi poslal do cesty mladé dievčatá, ktoré potrebovali pomoc. Prvou klientkou bolo moje krstné dieťa. Keď som raz bola na školení v Bratislave a nocovala u mojej kmotry, toto moje krstňa prišlo domov opité. Jej mama a moja kmotra, ktorá bola hluchonemá, rozvedená, výchovu zvládala veľmi ťažko. Navrhla som jej, že si jej 16-ročnú dcéru zoberiem ku sebe do Liptovského Mikuláša. Bývala som vtedy ešte v mojej kancelárií charity na námestí. Tam sme spolu tvorili spoločenstvo v skromných podmienkach. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie dievčatá s pohnutými osudmi, závislosťami. Pomáhal mi kamarát Janko z Pálkovho centra. Pribúdalo nás, tak sme si prenajali jednoizbový byt. Aj ten nám bol za chvíľku malý, preto sme sa presťahovali do väčšieho podnájmu. V tom čase som dostala povolenie žiť s dievčatami mimo komunity rehoľných sestier.“ Počet dievčat okolo sestry Júlie sa zvyšoval, v byte im čoskoro bolo pritesno. Sestra sa teda rozhodla pohľadať nejaké iné bývanie, ideálne dom, v ktorom by mali dosť priestoru. Oslovila niekoľko známych, primátora aj poslancov, ale prvý pokus o hľadanie nového bývania bol neúspešný. Po niekoľkých premodlených dňoch i nociach sa sestre Júlii ozvala kamarátka s informáciou, že z okna svojho bytu pozerá na opustený dom. Tak sa charizmatická sestra hneď pustila do pátrania kto je vlastníkom, koľko dom stojí a za akých podmienok by ho mohla charita odkúpiť. Druhý pokus sa podaril, Spišská katolícka charita v roku 2001 tento dom kúpila. Bol síce v zúboženom stave, ale keď sa chce, všetko sa dá a v lete kúpený opustený dom už na Vianoce hýril životom. „Zo začiatku sme boli  zaregistrovaní ako krízové stredisko a útulok pre dievčatá vo veku od 15 do 25 rokov.  Prichádzali deti z detských domovov, vtedy ešte nefungovalo bývanie na pol ceste. Zariadenie sme pomenovali Dom Svätej Kláry. Svätá Klára bola žena viery a modlitby a práve takúto sme v našom domčeku potrebovali.“ Tri roky po nasťahovaní boli potrebné ďalšie úpravy, aby dom mohol poskytnúť ešte viac priestoru na bývanie. Zhodila sa strecha a urobila nadstavba s bytom. Sestra Júlia bývala  v dome ako dobrovoľníčka spolu s dievčatami. „Nemohla som tu ešte naplno pracovať, stále som mala na starosti Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti. V dome sv. Kláry som začínala s dvanástimi deťmi. Dnes sa nad tým pousmejem, pretože sa mi splnil dávny sen do detailu. Túžila som sa vydať a mať dvanásť detí. Prečo práva dvanásť? Pretože ja sama mám jedenásť súrodencov a moji rodičia boli úžasní, boli pre mňa veľkým vzorom a zostali ním doteraz. Nikdy nezabudnem na slová môjho otca, keď som mu oznámila, že som sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu: ´Dievča moje, to si dobre rozmysli, to nie je na rok, ale na celý život.´ A mama vnímala toto moje rozhodnutie s veľkou bázňou, ktorá ma sprevádza ešte aj dnes, vidím ju v jej tvári.“ 

Ako sa žena s túžbou po dvanástich deťoch dostane do rehole, ktorá jej nepovoľuje vydať sa ani založiť si rodinu? Žiačka základnej školy, Anna Bodoríková, sa dostala, ako sama hovorí, Božím riadením, k rehoľným sestrám do Čiech. Pracovali spolu v práčovni, cítila sa medzi nimi úžasne a neustále rozmýšľala, ako môže z niekoho vyžarovať taký pokoj. „Začala som rozmýšľať, prečo by som aj ja nemohla takto žiť. Ale stále vo mne bola aj túžba po vydaji a veľkej rodine. Tu začal vo mne ťažký boj. Kľakla som si pod kríž a nahlas som vypovedala tieto slová: ´Pane Ježišu Kriste, daj mi vedieť čo mám robiť, či sa vydať alebo ísť do kláštora. Ak chceš aby som sa vydala, tak prosím ťa nech nemyslím na kláštor. A ak chceš aby som išla do kláštora, nech nemyslím na vydaj.´ A stalo sa Boh vypočul moju modlitbu. Ja som sa rozhodla presne pred 52 rokmi a toto rozhodnutie som nikdy neoľutovala. Povzbudzujem mladých ľudí, aby počúvali Boží hlas a nebáli sa plniť Božiu vôľu, lebo Božia vôľa je môj pokoj. Boh mi túto túžbu prevrátil úplne naruby. Nevydala som sa, zasvätila som svoj život Bohu, ale dvanásť detí mi Boh poslal.“

Dnes v dome svätej Kláry bývajú dievčatá, ktoré prichádzajú na dobrovoľný pobyt. Môžu to byť aj dievčatá, ktorým pobyt nariadil súd alebo úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako výchovné opatrenie. Úrady zasahujú v prípade, ak je dieťa z problémového prostredia, rodičia nezvládajú svoje úlohy. „V rodinách sú teraz  väčšie problémy ako keď sme začínali. Nie je to o tom, že je problematické dieťa. Dnes má už problémy celá rodina, nežije harmonicky. Rodičia nie sú jednotní. V minulosti nebolo ani toľko rozvodov. Keď sa matka rozvedie, hľadá si ďalšieho partnera a dieťa žije v neistote, je bokom, žiarli. Ono potrebuje rodičov, ale tí riešia seba. Dieťa nechce byť v takejto rodine, utieka sa k partii. Chápem, že rodičia nechcú ostať sami, ale musia si uvedomiť, že keď majú deti, tie ich potrebujú. Poukazujem aj na to, že deti dnes nemajú pravidlá a potom sa dostávajú do problémov. Dieťa musí vedieť, že má hranicu, tú majú držať obaja rodičia. Stáva sa, že prichádzajú deti z úplnej rodiny, ale to len vtedy, ak rodina nie je jednotná. Dieťa to vie využiť. Deti prichádzajú do zariadenia v odpore, najmä na začiatku sú plné zloby. Nielen mne ale aj ostatným kolegom uštedria neraz spŕšku vulgarizmov, za akú by sa nehanbili ani chlapi v najposlednejšej dedinskej krčme. Ako sa s tým my, ktorí to počúvame vysporiadame? Nie je to jednoduchá práca, nemožno ju robiť len pre peniaze. Dôležité je našu službu, službu lásky prijať ako poslanie. Je dôležité pochopiť, že je to veľký dar, ktorý sme dostali od Boha. Ja a moji kolegovia zvládame aj vulgarizmy od detí len a len s pomocou Božou. Za tie roky som ale pochopila, že nadávky nehovoria konkrétne nám. Deti to majú hlboko v sebe a potrebujú aby zo z nich vyšlo.“