Spišská katolícka charita prevádzkuje okrem mnohých sociálnych služieb aj zdravotnícke zariadenie. Je ním Hospic sv. Alžbety v Ľubici, kde sa pacientom na sklonku života poskytuje paliatívna starostlivosť.
Viac ako pol roka počúvam takmer od každého riaditeľa služby na charite, o nedostatku dobrovoľníkov. Akoby investícia času a pozornosti bola pre mladého človeka obetou, ktorú nedokáže podstúpiť. Preto prinášam inšpiráciu – krátky rozhovor so študentmi.
Začiatkom júna boli po dlhej, viac ako dvojročnej pauze, v hospici praktikanti zo SZŠ Márie Terézie Schererovej v Ružomberku. Pod dozorom vyučujúcej, sestry Márie Karmely, ošetrovali pacientov. Praxovať v hospici nemuseli. Mohli ostať na povinnej praxi v nemocnici. Oni prísť chceli.
Čo dnes mladého človeka vedie k túžbe pracovať v zdravotníctve?
Zuzka: „Bude to asi aj tým, že pochádzam zo zdravotníckeho prostredia. Od malička sme sa so sestrami hrali na zdravotné sestry, robili sme rôzne chirurgické zákroky, používali sme kečup, ktorý simuloval krv, ale teraz to vidím naozaj. A páči sa mi, že objavujem nové veci a ešte tým môžem aj človeku pomôcť. Strašne sa mi to páči.“
Mariana: „Chcem pomáhať ľuďom, záleží mi na tom, aby som im trošku uľahčila život, mám silnú empatiu. Neviem si samu seba predstaviť inde.“
Martin: „Lebo ten pocit, keď niekomu pomôžete v jeho najtemnejšej hodine, je na nezaplatenie. Mne sa tu páči.“
Čo vám zatiaľ dala táto skúsenosť?
Zuzka: „Z pracovného hľadiska strašne veľa nových skúseností, čo sa týka dekubitov, s čím sa v nemocnici ako praktikanti nestretávame, lebo v nemocnici si nechávajú, samozrejme, ťažkých pacientov pre skúsené sestry. A z morálneho hľadiska som si uvedomila, aké banality niekedy v živote riešim a aká môžem byť rada za život, ktorý mám.“
Martin: „Aj keď sú tu ľudia, ktorí sú napr. v bdelej kóme, neodpovedajú nám, stále sú to ľudia. Sme tu na praxi šiesti spolužiaci a vnímam, že je to dobré, lebo máme dostatok času. V nemocnici je to úplne iné, tam sa každý ponáhľa podať lieky, urobiť čo najrýchlejšie vyšetrenia, tu je to také pokojné. Máme čas aj na to, aby sme chvíľu pri pacientoch zotrvali, viac sa im povenovali.“
Vnímate, že študentov prax v hospici nejako posunula?
Sestra Mária Karmela: „Je to jedinečná skúsenosť, lebo hospicoví pacienti sú väčšinou v poslednej fáze života, to študenti nemajú bežne na oddelení. Tým, že sme tu aj ubytovaní, môžeme viac času stráviť pri pacientoch, prechádzame si obsluhu od základnej hygieny cez kŕmenie, podávanie liekov, odsávanie hlienov z dýchacích ciest, ošetrovanie dekubitov, až znova po hygienu. Vidieť toto v takej realite života 24 hodín denne dookola, to v nemocnici nezažijú, tam sú pár hodín. Na praxi v nemocnici nevidia každý deň odsávanie z dýchacích ciest, nedostanú sa každý deň k výkonom, ako je kŕmenie pacientov cez nazogastrickú sondu… Obdivujem mladých ľudí, ktorí sem prišli, pretože táto generácia je trošku iná. Sú dobrí, ale tí, čo sa rozhodli sem prísť, sú iní, v niečom výnimoční. Je to celkom facka pre 18 ročných ľudí prísť do zariadenia, kde sa život končí. Ale všetci títo mladí ľudia majú spoločnú veľmi silnú empatiu a ja verím, že táto skúsenosť im v živote pomôže postaviť sa zodpovedne a múdro k mnohým situáciám. Oni aj chceli urobiť veselšími tých pár dní, ktoré tu sú, tak verím, že spríjemnili tento týždeň aj personálu aj pacientom.“
-kh-
