Aktuality

Čo máme nové?

Útočisko pre mamy s deťmi a osamelé ženy

pridal: Katarína Havrilová | dátum: 26. mája 2022 | kategória: Blog

Doba čítania: 4 minút

Dom charitas v Rabči je jedným z miest, kde to žije dňom i nocou. Zariadenie núdzového bývania (ZNB) je určené pre osamelé ženy či týrané matky s deťmi v akomkoľvek veku. Takže sa stane, že to tu žije aj v noci. Doslova.

Cesta

Po vysokej škole sa ocitla v databáze na úrade práce. Bol koniec augusta, v lete bolo pracovných ponúk málo, preto nedúfala, že sa na začiatku školského roka niekde uvoľní miesto. Ale človek mieni, Pán Boh mení a na prelome leta a jesene ju oslovili z Domu charitas sv. Hildegardy z Bingenu (DCHSHB) v Rabči, či by nechcela pracovať v zariadení ako dobrovoľníčka na ½ roka. Ľudka súhlasila. Pretože si spomenula na niekdajšiu modlitbu k Bohu: „Prosím Ťa Pane, daj  mi nejakú prácu, ja budem robiť hocičo,“ svedomie jej už nedovolilo odmietnuť. Mala obavy, ako bude prácu dobrovoľníčky vykonávať – veď je to práca len poobedná a doma má 2 deti, s ktorými sa málo uvidí. S vierou, že keď ju Pán Boh na toto miesto poslal, o deti sa aj postará (nie doslova ale, aby „nezišli z cesty“), prácu prijala. Po pol roku dobrovoľnícka prax cez Úrad práce končila a keď sa už v duchu so zariadením lúčila, vtedajšia riaditeľka jej ponúkla miesto sociálnej pracovníčky. Prácu prijala, lebo od prvého dňa  ako tam vstúpila pocítila, že je to práca, ktorú by chcela robiť. Deväť rokov ubehlo tak rýchlo ako deväť mesiacov. Po 10 rokoch vtedajšia riaditeľka odchádzala do dôchodku a pred odchodom sa jej opýtala, či by si nechcela podať žiadosť na miesto riaditeľky. Nuž, nechcela, pretože svoju prácu robí rada a nerada vystupuje na verejnosti. Napokon si však žiadosť predsa len podala a v súčasnosti už vyše roka pôsobí na novej pozícii riaditeľky v DCHSHB  v Rabči. Mgr. Ľudmila Valková.

„Ak nás Pán Boh na nejaké miesto posiela, tak sa o nás aj postará. Len mu treba vo všetkom dôverovať a Duch svätý nás bude sprevádzať.“

Zo sociálnej pracovníčky riaditeľkou

Byť riaditeľom a sociálnym pracovníkom sú dve veľmi odlišné služby, preto bol prvý rok na novej pozícii skutočnou výzvou. Ľudka už netrávila všetok čas s prijímateľmi sociálnej  služby, nová úloha vyžaduje, aby bola zorientovaná v smerniciach, štandardoch, riadení.  Denne vybavuje množstvo telefonátov, zúčastňuje sa na poradách s ostatnými riaditeľmi,  chod celého zariadenia je odrazu v jej rukách. Na druhej strane to dáva novej riaditeľke aj priestor k zmene – môže meniť a zlepšovať to, čo si za predchádzajúce roky praxe všimla, že by zmenu potrebovalo. Napríklad výmena opotrebovaného nábytku, dverí, okien či nové pravidlá. Napríklad rozdelenie prác v zariadení, práce okolo domu a v záhradke. Klientky si samé perú aj varia – smenu majú v ten istý deň, aby sa neplietli. Kto varí, varí pre všetkých, perie iba sebe a svojim deťom. Čudovali by ste sa, ale mnohé perú na automatickej práčke prvý krát, a áno, tento článok vychádza v 21. storočí. Preto potrebujú zo začiatku asistenciu a pomoc s používaním práčky. Okrem toho si samé pestujú zeleninu, kvety, kosia a zveľaďujú okolie. Jednak majú na jeseň radosť z plodov svojej práce, a jednak si človek potom prácu druhých viac váži. Vo voľnom čase vyrábajú voňavé mydielka, v zimnom období vykonávajú rôzne drobné práce šijú vankúšiky či štrikujú.

Ostať či odísť?

Odísť od tyrana je veľmi náročné.

Ak žijeme pokojný život, ťažko si vieme predstaviť situáciu žien v takomto zariadení. Týrané ženy majú naozaj problém opustiť muža. Neodchádza sa formou: „Čau, beriem si veci a padám.“ Odchod si dlho plánujú, nikto o tom nesmie vedieť, aby ich niekto neprezradil. Hľadajú si miesto, ktoré by bolo najďalej, aby ich partner nenašiel.

Jeden príklad za všetky:

Ľudke prišiel e-mail v noci o jednej. Bolo to v čase, keď muž-tyran spal. Ozvala sa žena, ktorá ho  chcela opustiť, ale nevedela ako. Žiadala o pomoc. Niekoľko nocí – vždy písala iba v noci – si vymieňali správy cez e-mail, v ktorých riaditeľka navigovala klientku krok po kroku, čo urobiť, ako odísť aj s deťmi. Žena-klientka sa nemohla pobaliť. Muž by zistil, čo zamýšľa a bolo by zle. Mohla len veľmi nenápadne vziať najnutnejšie doklady. Potrebovala kontaktovať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ale to bolo možné iba cez deň, keď bola akože v práci. Deti odišli do školy ako v iný bežný deň a tam ich pracovníčky z úradu vyzdvihli a spoločne aj s mamou  odviezli do ZNB. Po príchode do zariadenia má matka slzy v očiach, deti drží za ruky, nič iné nemá, nemá žiadnu batožinu len osobné doklady (ak sa jej ich podarí zobrať so sebou). Strach, úzkosť, plač, nespavosť, psychické, zdravotné, finančné a iné problémy je to, s čím žena, alebo matka s deťmi prichádza do zariadenia. Tieto problémy majú rovnako aj deti, pretože prichádzajú z rovnakého prostredia.

Tieto vety sa ľahšie píšu ako zažívajú. Pre ženu je to veľmi náročné obdobie, pretože ubytovaním v ZNB sa zvyčajne boj ešte len začína. Nasledujú výsluchy na polícii, falošné udania o únose detí zo strany tyrana, a iné problémy, ktorým čelia nie len ženy, ale často aj ich deti. Práve preto je úžasné, že ZNB v Rabči má vlastnú psychologičku, ktorá s klientkami denno-denne pracuje. Vďaka Bohu za takéto zariadenia, ktoré poskytujú osamelým a týraným ženám a ich deťom útočisko.

-kh-