Aký je váš príbeh – ako ste sa dostali ku práci na SpKCh?

Na charitu som sa dostal náhodou. Mal som dobrú prácu ekonóma, ktorá bola primerane zaplatená a navyše som to mal blízko domov. Študoval som účtovníctvo, mali sme však profesora, ktorý nás to nevedel naučiť, tak som k nemu získal odpor. Tvrdil som, že v živote nebudem robiť účtovníka. Potom som hľadal prácu, bolo to za socializmu, cestovať sa veľmi nedalo, tak mi kamarátka poradila, aby som vyskúšal požiadať o prácu v obchodnej skupine jednej firmy. Tam by som mal možnosti ísť do zahraničia. Riaditeľ spoločnosti mi na pohovore povedal: „Dobre, ale najskôr si musíš prejsť cez obchodnú učtáreň a možno sa ti potom podarí prepracovať až do obchodnej skupiny.“ Keďže to bol môj veľký sen, aj motivácia bola obrovská, tak som tú prácu prijal. Na moje prekvapenie som mal veľmi šikovného kolegu – nadriadeného, ktorý mi vysvetlil pointu účtovníctva lepšie ako pedagóg na škole. Takže som si prácu účtovníka obľúbil a ostal som tam pracovať.

Až mi raz zavolal nejaký pán Vilček a ponúkol prácu riaditeľa úseku ekonómie na charite. Keďže som mal prácu, nerozumel som celkom, prečo by som mal odísť, a tak som riešil dilemu 2 mesiace. Veď robotu som nehľadal, ale táto ponuka prišla akoby sama od seba. Pýtal som sa Boha: „Pane Bože, je toto robota, ktorú mám robiť až do dôchodku?“ Plus som sa pozeral na to, či budem v takej práci užitočný.

Charitu som poznal asi tak, ako každý – zbierajú šaty a robia zbierku dva razy do roka. Potom som si pozrel stránku a zistil som, koľko služieb a organizačných zložiek tam je a divil som sa, že ma diecézny riaditeľ pozval pracovať na pozíciu riaditeľa úrady ekonomiky všetkým týmto zložkám. Tak som to premodlieval, radil som sa s duchovným, dodnes si pamätám, že mi povedal: „Rozhodnúť sa musíš sám, ale pamätaj na to, že hoci je charita cirkevná organizácia, aj tam sú zamestnaní len ľudia.“ Presne na to som si spomenul vždy, keď boli ťažké chvíle. Koniec-koncov aj ja som len človek a tiež s povahou, akú mám, dosť impulzívnou, takže som si po dlhšom premýšľaní povedal: „Dobre, zoberiem to.“

No a zhruba po roku ma bývalý otec biskup Tondra nominoval na pozíciu Generálneho sekretára. Pretože chcel, aby mal diecézny riaditeľ nejakého zástupcu. V stanovách táto pozícia bola, ale predo mnou ju nikto nevykonával.

Koľko rokov ste na charite strávili?

Na charite som 12 rokov, z toho 11 ako generálny sekretár. Chvíľu som robil obe pozície, ale bolo toho na mňa príliš, tak som diecéznemu riaditeľovi navrhol, aby prijal na pozíciu riaditeľa úradu ekonómie niekoho iného. Mojou náplňou na novej pozícii bola zodpovednosť za chod sekretariátu a organizačných zložiek, tj. riadiť sekretariát a komunikovať s riaditeľmi organizačných zložiek.

Za tie roky ste nechceli vyskúšať aj nejakú inú pozíciu?

Ani nie. V živote som sa vždy snažil vykonávať prácu najlepšie ako som vedel. Nepoškuľoval som po inej robote. 

Čo ste sa za tie roky o sebe naučili?

Keď sa obzriem do minulosti, veľa situácií by som dnes riešil inak. Vždy keď prišiel večer a spytoval som si svedomie, som si uvedomil, že všetko je v Božom pláne, on pozerá na naše úmysly a tie bude súdiť. Takže hoci by som spätne mnoho vecí riešil inak, vedomie, že všetko je v Božích rukách mi dovolilo zaspávať pokojne.

Čo si odtiaľ so sebou odnášate, s akým pocitom odchádzate?

Možno to znie neskromne, ale odchádzam s dobrým pocitom. Vždy som sa snažil svoju prácu vykonávať poctivo a keď som hovoril o tom, že som sa pýtal Pána Boha, či toto mám robiť až do dôchodku, po skúšobnej dobe som si uvedomil, že asi toto je to, čo by som chcel robiť až do dôchodku. Chcel som prispieť k dobru, pomáhať, a hoci som nepomáhal priamo v teréne či pri lôžku klienta, snažil som sa pochopiť kolegov, ktorí s nimi robia a rozmýšľal som nad tým, čo by im pomohlo, aby svoju prácu mohli vykonávať čo najlepšie.

Okrem dobrého pocitu mám trochu aj zmiešané pocity, lebo kolegovia mi dávajú najavo, že si mysleli, že potiahnem dlhšie, že budem pracovať aj na dôchodku. Vnímam že tých 12 rokov bolo celkom dosť a teším sa na oddych. Hoci adrenalín mi bude chýbať. Na druhej strane, trochu adrenalínu mi dobijú vnúčatá, mám ich spolu 9, z toho 3 bývajú s nami, takže nevesta so synom sa tiež tešia na výpomoc. Leto si chcem užiť a tráviť čas s rodinou, do budúcna nevylučujem nejakú formu spolupráce.

Čo by ste odkázali vášmu nástupcovi, resp. nástupkyni?

Keďže viem, kto bude mojou nástupkyňou, môžem rovno povedať, že Lenku Gurskú som navrhol ja, a navrhol som ju preto, že jednak po odbornej stránke pozná sociálne služby veľmi dobre a vie vychádzať s ľuďmi, je medzi nimi akceptovaná a robí veci so srdcom. A to je najdôležitejšie. Prajem ti, milá Lenka, aby si robila veci so srdcom, tak, ako si to robila doteraz. Rob to aj naďalej, akurát toho bude viac. Budeš mať „len“ širší záber, takže to bude vyžadovať asi „väčšie srdce“. Verím ti, že to perfektne zvládneš.

Neodchádzam z charity tak, že by som zabuchol dvere a viac nikoho nepoznám. Som otvorený kedykoľvek komukoľvek, keby potreboval pomôcť či poradiť. Ako som už spomínal, do budúcna nevylučujem nejakú formu spolupráce. Teraz si chcem oddýchnuť, ale uvidíme, čo prinesie čas. V charite som sa vždy cítil dobre. Hoci boli chvíle aj neľahké, ale týchto ľudí som mal tak naozaj rád. Necítil som, že by som mal s niekým zlý vzťah, aspoň spätne sa mi nevracalo nič negatívne. Tak dúfam, že to moji kolegovia vnímajú rovnako.