V posledných mesiacoch sa o násilí v domácnostiach rozpráva stále viac. Podľa štatistík zažíva každá piata žena formu domáceho násilia. Či už ide o fyzické alebo psychické násilie, nie je to v poriadku. Už vôbec nie, ak sú svedkami alebo obeťami aj deti.
Ľahko sa o násilí hovorí, ak ho nezažívame. Čo môžeme urobiť a ako pomôcť, ak máme podozrenie, že sa násilie odohráva u našich susedov, v rodine alebo u priateľov doma? Na tieto otázky nám odpovedajú psychologička Erika Košútová a riaditeľka Zariadenia núdzového bývania v Rabči, Ľudmila Valková.
Určite sa netreba len prizerať a čakať, ako to dopadne. Týraná osoba môže byť žena, matka, dieťa alebo aj senior, niekedy aj muž. Obeť si spočiatku alebo vôbec neuvedomuje, že je týraná. Nerozpráva o tom, ako jej niekto ubližuje. Hanbí sa o tom rozprávať, nechce, aby sa to niekto dozvedel.
Najčastejšími obeťami týrania sú ženy alebo matky. Žena si nahovára, že si za to môže sama, veď ona si vybrala svojho partnera, tak teraz musí trpieť. Nechce, aby sa to niekto dozvedel, veď to by bola hanba.
Alebo si vezmime ako príklad syna, ktorý týra svoju mamu. Je to alkoholik, narkoman a v opojení drog berie matke celý dôchodok. Doma dochádza k fyzickému, psychickému ba aj sexuálnemu zneužívaniu. Matka si sama nevie pomôcť, pretože napriek tomu, čo zažíva, má svojho syna stále rada a dúfa, že sa zmení. Ak ide o rodiča, ktorý je týraný vlastným dieťaťom, často má pocit, že je to jeho vina, že svoje dieťa zle vychoval. Aj to môže byť dôvodom, prečo o tom na verejnosti mlčí.
Možno má obeť nejakých priateľov, či susedov, ktorých občas navštívi. Obeť o tom, čo zažíva, väčšinou nerozpráva ani s nimi. Môžeme si všímať vonkajšie prejavy – pôsobí utrápene? Vychudnuto? Ako dlho na mňa takto pôsobí? Dlhodobo týraná osoba má zvyčajne aj psychické, zdravotné, sociálne či ekonomické problémy. V takom prípade je potrebná pomoc odborníkov.
Ak sa mi obeť zdôverila s tým, čo sa u nich doma odohráva alebo som si sama všimla modriny po tele, prípadne ak od susedov počujem plač, krik či volanie o pomoc, je na mieste v takej situácii zareagovať privolaním polície. Ak viem, že sa v domácnosti nachádzajú maloleté deti, je potrebné konať neodkladne nahlásením na kuratelu ÚPSVaR. Dá sa to aj anonymne.
Ak chcem obeti pomôcť, musím byť opatrná práve preto, aby som neohrozila seba a svoju rodinu. Násilník sa často obeti vyhráža, že ublíži alebo vyzabíja celú jej rodinu, či známych. Preto je najlepšie čo najrýchlejšie kontaktovať osobne, telefonický alebo anonymne ÚPSVaR, aby navštívili túto rodinu. Ak kontaktujeme políciu alebo ÚPSVaR, je potrebné čo najkonkrétnejšie opísať, čo sme videli alebo počuli.
Agresor pôsobí na verejnosti rôzne, niekedy to môže byť aj príliš veľká láskavosť voči druhým ľuďom, púta pozornosť na seba, rozpráva o sebe, čo všetko robí a aký je úžasný. Žena je v jeho prítomností tichá, bojí sa niečo povedať. Súhlasí so svojim partnerom, nemôže vyjadriť svoj názor.
Najčastejšie to býva psychické násilie, ktoré si často obeť neuvedomuje a to je citové a slovné týranie – ponižovanie, vysmievanie, zosmiešňovanie na verejnosti, urážlivé poznámky o výzore alebo charaktere… Obeť to pociťuje ako ničenie vlastnej hodnoty a psychického zdravia. Vyhrážanie: „Ak odídeš, nájdem ťa a zabijem.“ Alebo: „Zoberiem ti deti!“
Psychické násilie sa obyčajne stupňuje a prerastá do fyzického násilia. Najskôr je to rozbitý tanier, facka, ťahanie za vlasy, kopanie (bez ohľadu na to, či je žena tehotná), zlomeniny prstov pri obrane, vybité zuby, porezané ruky, bitka palicou/metlou, modriny na nohách, aby si to nikto nevšimol. Mali sme v zariadení aj obete, ktoré násilník v nočných hodinách vytiahol vonku, ďalej od bytovky, aby ich nikto nepočul a nevidel a tam ju zmlátil. V takýchto prípadoch občas obeť, ak sa jej to podarí, utečie. Ale často sa vracia do bytu zbitá, lebo sa bojí o svoje deti a tiež sa bojí, že to sama nezvládne. Pretože, ako som už spomínala, násilník obeť psychicky utláča, vykrikuje, že je neschopná, nemá kam ísť, nikto jej nebude veriť, nedokáže sa postarať sama o seba aj o deti. Sú to neľahké situácie.
Vždy sa dá nejako pomôcť. Ak obeť nechce, aby sa to niekto dozvedel, vyhľadám jej nejaké dočasné bývanie, kde sa môže ukryť a tam jej pomôžu riešiť jej problémy.
Počas svojho pôsobenia v zariadení som sa stretla s rôznymi situáciami aj počas jednania s úradmi a políciou. Nie vždy to boli pozitívne skúsenosti. Spomínam si na situáciu, keď som prišla na políciu s obeťou, žiadali sme ich o pomoc. Obeť bola viditeľne zbitá a dieťa ostalo u otca – násilníka. Žiadali sme policajtov, aby išli do bytu a skontrolovali, či je dieťa v poriadku. Oni sa nás opýtali, či sme tu na aute a keď sme povedali, že áno, chceli, aby sme sa išli pozrieť samé, vraj nevedia, kde ho majú hľadať. Bolo to absolútne nerozumné. Spochybňovali našu výpoveď, do bytu posielali sociálnu pracovníčku spolu s obeťou. Nohy mala celé modré od toho, ako ju dobil a policajti nám odmietali pomôcť. Ak by bola na mieste obeť sama, viem si predstaviť, že by to v tej chvíli vzdala. Našťastie mala so sebou nezainteresovanú osobu, ktorá si po tomto odmietavom prístupe vyžiadala potvrdenie, že sme ich žiadali o pomoc. Policajt nám odpovedal, že také potvrdenia nedávajú. Až keď sme žiadali meno policajta, ktorý s nami komunikoval, až potom začali konať, spisovali zápisnicu a išli na obhliadku. No do bytu sa im aj tak nepodarilo dostať. Nikto im neotvoril. Dostali sa tam až na druhý deň za účasti kurately UPSVaR a rýchlym rozhodnutím súdu, ktoré podali na súd z kurately, z obavy aby sa dieťaťu niečo nestalo.
Násilie na ženách má množstvo podôb a foriem a to vo verejnom i súkromnom živote. Ide o násilie fyzické, psychické, sexuálne, sociálne a ekonomické. V našej spoločnosti sú tieto formy stále prítomné. Je dôležité rozprávať sa o téme násilia doma s deťmi, s rodinou, priateľmi, kolegami, aby ženy v našom okolí mali odvahu zdôveriť sa.
Ak máme podozrenie, že sa u našich známych alebo susedov odohráva násilie, musíme postupovať opatrne. Naša iniciatíva zasiahnuť môže spôsobiť problém a násilie sa len vystupňuje. Domáce násilie sa opakuje, pretrváva a stupňuje sa. Obete sa potom ocitnú v začarovanom kruhu, z ktorého nevedia sami vystúpiť. Násilie prebieha v súkromí, má rôzne formy, obeť je izolovaná. Násilie je dlhodobo utajované.
Obete týrania majú často zásadný problém a to, že páchateľ ich oslabuje tým, že im znižuje sebavedomie, sebadôveru, sebahodnotu. Ženy si neveria a nedokážu sa odpútať. Ak poznáme niekoho, kto násilie prežíva, môžeme ho povzbudiť k tomu, aby o násilí hovoril. Obeť v tom nie je sama, je mnoho iných žien, ktoré tiež zažívajú násilie a ono neprestane, ale sa časom vystupňuje.
Psychické týranie zanecháva paradoxne hlbšie jazvy ako fyzické týranie, ale jednoducho nie je viditeľné voľným okom, iba citlivým srdcom. Ak sme svedkami násilia citlivý prístup je veľmi dôležitý.
Buďme empatickí, dajme najavo, že rozumieme pocitom, ktoré obeť zažíva. Hovorme o dostupnej pomoci a podpore pre ženu v núdzi. Pomôžme nájsť bezpečné miesto pre obeť aj s deťmi.
