Teplomer ukazoval hlboko pod nulou, no okolie Kostola sv. Ondreja sa už od piatkového rána začalo zapĺňať stovkami ľudí. Niektorí kráčali pomaly, opierajúc sa o paličky, iní v sprievode svojich blízkych. Boli tu tí, ktorí zápasia s chorobou, ale aj tí, ktorí dennodenne stoja pri ich lôžkach. Prišli, aby si pripomenuli, že aj keď život možno nie je vždy taký, ako si ho vysnívali, nádej a ľudskosť ich nikdy neopustia.
Jubileum chorých a zdravotníkov, ktoré organizovala Spišská diecéza v spolupráci so Spišskou katolíckou charitou a mestom Ružomberok pod záštitou diecézneho biskupa Františka Trstenského, nebolo len podujatím. Bolo gestom vďaky, uznania a pripomienkou, že slabosť človeka nie je prekážkou jeho dôstojnosti.
Deň prvý: Jubileum chorých
Piatkové popoludnie prinieslo do Kostola sv. Ondreja atmosféru naplnenú nádejou a spolupatričnosťou. Veriaci, zdravotníci, rodiny a priatelia sa zišli, aby spoločne čerpali silu a útechu. Svätú omšu celebroval spišský diecézny biskup Mons. František Trstenský, ktorý vo svojej homílii oživil podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Pripomenul, že súcit nie je slabosť, ale najsilnejší prejav lásky k blížnemu.
Jeho slová rezonovali v každom z nás, keď povedal:
„Iba takým spôsobom budeme na Slovensku rozvíjať civilizáciu ľudského záujmu. Spolucítenia a obetavosti ako hrádzu proti opovrhnutiu človekom, ako hrádzu proti rôznym prejavom nenávisti, ponižovania a nezáujmu.“
Svätou omšou však program Jubilea chorých nekončil. O mimoriadne momenty sa postarali aj žiaci zo Spojenej školy sv. Maximiliána Kolbeho zo Spišskej Novej Vsi, či Bohuš Živčák, riaditeľ charitného Hospicu sv. Alžbety v Ľubici, ktorý sa podelil o svoje osobné skúsenosti s prácou s ťažko chorými pacientmi. Rozprával o pohľadoch ľudí, ktorí vedia, že ich čas sa kráti, no aj o sile, ktorú mu dávajú slová vďaky ich rodín.
Mimoriadne nás, v Spišskej katolíckej charite, potešili aj slová otca biskupa:
„Prijmite moje poďakovanie za to všetko dobro, čo robíte. Pre dobro ľudí. Lebo nepozeráte, kto, kde, ku komu patrí. Vidíte človeka v núdzi, ktorý potrebuje pomoc. Za to sa vám chcem poďakovať. A chcem sa poďakovať Spišskej katolíckej charite aj za to, že vychádza za hranice našej diecézy.“
Riaditeľ Spišskej katolíckej charity, Pavol Vilček, vo svojom príhovore zase vyzdvihol prácu zdravotníkov:
„Vyše 100 zdravotníkov, lekárov, sestier, pomáhajú viac ako 4000 pacientom, ktorí sú najmä onkologickí, paliatívni. A pomáhajú aj rodinám a ich okoliu. Ďakujeme, že títo zdravotníci našli nielen zamestnanie, ale aj povolanie a poslanie.“
Deň druhý: Jubileum zdravotníkov
Sobotné doobedie bolo venované tým, ktorí dennodenne stoja pri lôžkach pacientov, často na úkor vlastného pohodlia a zdravia. Svätú omšu opäť celebroval Mons. František Trstenský, ktorý vo svojej homílii hovoril priamo k srdciam zdravotníkov:
„Kňaz je častokrát ten, ktorý tiež rozdáva, povzbudzuje, káže, slúži, spovedá, slávi. Ale nie sme studňa bez dna. Potrebujeme sa aj posilniť, povzbudiť v tom povolaní, pre ktoré sme sa rozhodli. Myslím, že niečo podobnému porozumiete aj vy – lekári, zdravotníci. Veľa veci dávate, pomáhate, obetujete sa. Či už sú to nočné, nadčasy, ambulancie, urgenty. A tiež nie ste studňa bez dna. Preto toto Jubileum.“
Tieto slová nás prinútili zamyslieť sa nad tým, ako často berieme obetavosť zdravotníkov ako samozrejmosť. Koľkokrát sme si všimli ich únavu? Koľkokrát sme im povedali „ďakujem“?
Ako navyše biskup Trstenský pripomenul, ide o mimoriadne svedectvo lásky a uznania dôstojnosti každého človeka. Aj toho zomierajúceho. Aj toho zvráskaveného chorobou, starobou.
„Nedovoľme, aby sme bez záujmu prešli popri utrpení iných. Aj z toho dôvodu sa o práci lekára, ošetrovateľa hovorí ako o povolaní, nie ako o zamestnaní. Lebo povolanie sa rodí kdesi vnútri,“ upozornil.
Homília otca Františka bola plná mimoriadnych myšlienok, nad ktorými prítomní ešte dlho určite budú uvažovať aj v nasledujúcich dňoch. A to bez ohľadu na to, či sú chorí, zdravotníkmi alebo len niekým, kto sa raz ocitne v ich starostlivosti.ň
Veta „Najväčšou hrozbou pre spoločnosť nie sú choroby a utrpenia, ale nevšímavosť a ľahostajnosť“, je natoľko nadčasová, že platí pre nás všetkých.
Po omši sme sa presunuli do Auly sv. Jána Pavla II. na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde nás svojím slovom povzbudil vladyka Milan Lach, pomocný biskup bratislavskej eparchie. Jeho charizmatické vystúpenie nebolo len slovami. Bolo pozvaním, aby sme boli svetlom pre iných.
A tak otázka neznie, či si odnesieme z tohto Jubilea dojmy. Otázka znie: dokážeme byť milosrdnými Samaritánmi aj zajtra?
