Sto ciest. Tisíc príbehov. A stále ten istý dôvod.
Od začiatku vojny na Ukrajine už ubehli takmer štyri roky. Štyri roky správ, čísel a titulkov, ktoré sa čím ďalej, tým ľahšie prehliadajú. No pre ľudí, ktorí tam žijú, vojna nikdy nebola vzdialená – je každodennou realitou.
A pre niektorých z nás sa stal každodennou realitou aj osobný záväzok pomáhať. Jedným z takýchto ľudí je aj Katka Pajerská.
Katka má za sebou už 100 ciest do Charkova. Nie preto, že by musela, ale preto, že nemôže zostať bokom, keď ľudia okolo nej strácajú domovy, istoty aj nádej.
Katka. Človek, ktorý ostal, keď iní odišli
Na Ukrajinu prišla ešte dávno pred vojnou. Už takmer 19 rokov pôsobí v Zakarpatskej oblasti, najmä v meste Mukačevo, kde pod záštitou Spišskej katolíckej charity pomáha ľuďom v núdzi.
Najskôr pracovala s rómskymi komunitami.
Keď v roku 2022 vypukla vojna, jej služba sa prirodzene premenila na každodennú pomoc tým, ktorých vojna zasiahla najtvrdšie – rodinám, deťom, seniorom, utečencom.
Pomoc, ktorá ide až tam, kde sa žije v strachu
Katka ostala nielen na západe Ukrajiny. Pravidelne cestuje na východ – až k oblastiam blízko frontu. Vezie so sebou potraviny, oblečenie, zdravotnícky materiál, hygienické potreby.
Ale hlavne prítomnosť.
Ako hovorí sama: „Pomoc nie je len o balíkoch. Niekedy stačí, že niekto príde a povie: Nie ste sami.“
100 ciest, ktoré nie sú o číslach
Sto ciest nie je rekord ani štatistika. Je to vytrvalosť. Byť pri ľuďoch znova a znova, aj v čase, keď je únava veľká a nádej krehká. Katkina pomoc sa totiž nepočíta len na kilometre, ale na konkrétne skutky.
Naposledy to bola vianočná zbierka darčekov, ktorú sme pripravili spolu so saleziánmi v Bardejove. Slovenské deti spolu s rodičmi darovali darčeky, ktoré putovali stovky kilometrov až k deťom na východe Ukrajiny, do miest a dedín blízko frontu, kde mnohé rodiny žijú bez elektriny a v strachu. Ako napísali pracovníci Charity Spes v Charkove v ďakovnom liste: „Ďakujeme Vám z úprimného srdca, že ste sa stali pre ukrajinské deti anjelmi, ktorí prinášajú radosť a svetlo do detských sŕdc.“ Práve takéto tiché, vytrvalé a odvážne skutky stoja za tým, že Katka získala Cenu sv. Matky Terezy – nie ako cieľ, ale ako potvrdenie služby, ktorá má zmysel.
Teraz nechajme hovoriť Katku
Čo videla na miestach, kam sa mnohí boja ísť?
Čo jej po sto cestách stále dáva silu pokračovať?
👉 V nasledujúcom rozhovore vám Katka porozpráva svoj príbeh vlastnými slovami.
Objavila sa informácia, že ste na Ukrajine absolvovali okrúhlu, stú, cestu s humanitárnou pomocou. Viete odhadnúť, koľko km ste kvôli takejto pomoci už precestovali, prípadne koľko materiálnej pomoci ste počas nich už priviezli?
„Ide o 100 ciest do Charkova. Okrem toho boli cesty na Cherson, Mykolajiv, Dnipro a niekoľko ciest len po Kyjev, Vinicu, Rivne, kde sme vozili hlavne generátory a nosidlá pre ranených. Môj východiskový bod je väčšinou z Mukačeva, kde malými mikroautobusmi zvážame humanitárnu pomoc do skladu Charity sv.Martina. Tu potom nakladáme väčšie dodávky, ktorými ideme už na konkrétne miesto. Z Mukačeva do Charkiva je 1265 km, plus kilometre po mestečkách a dedinkách charkivskej, resp. doneckej oblasti – to vyjde jedna cesta v priemere okolo 3500 až 4000 km. Najdlhšia cesta bola 8200km, v čase, keď Rusi zničili Kachovskú priehradu – vtedy sme z Charkova dvakrát otočili Cherson, aby sme doviezli predovšetkým vodu a potraviny. Ak by som zrátala všetky cesty spojené s humanitárnou pomocou, tak to je okolo 720 000 km a približne 250 ton pomoci. Viackrát som pomáhala s evakuáciou ľudí z prifrontových oblastí do vnútrozemia Ukrajiny alebo na Slovensko. Ale viezla som aj jednu babičku z Nemecka domov do Charkova, lebo chcela ešte naživo uvidieť syna, ktorý nemohol vycestovať z Ukrajiny.“
Spomeniete si na najkrajší, ale aj najsmutnejší zážitok z času poskytovania humanitárnej pomoci po vypuknutí vojny?
Vždy, keď sa na východe Ukrajiny znovu stretnem s konkrétnymi ľuďmi – je to dôvod k radosti, pretože tam si to človek uvedomuje, že to nie je samozrejmosťou. A keď otvorím dvere na dodávke a bežia ku mne deti, tak si vždy pomyslím – Bože, vďaka, že ich môžem znovu objať. Jeden z radostných momentov bol, keď sme na konci 2022 roku našli ľudí v jednej dedinke, o ktorej nám povedali, že tam už nikto nežije. Vracali sme sa z jednej nemocnice 29.decembra, bola tma, zima, sneh a za zákrutou som zahliadla malé svetielko. Odbočili sme smerom k úplne zničenej dedinke a našli sme tam niekoľko ľudí, medzi nimi dvoch chlapcov – vtedy mali 8 rokov a 8 mesiacov. To svetielko bola malá žiarovka na dvoch drôtikoch pripevnených k autobatérii. Dali sme im všetko, čo nám v dodávke ostalo. Ja som mala vtedy takú radosť, že som si pomyslela, že tak sa asi radovali pastieri, ktorí našli malého Ježiša. Vždy ma prenikne bolesť, keď sa dozviem, že ďalšiu a ďalšiu dedinku zrovnali so zemou. Lebo to nie sú len domčeky, to sú ľudia, prevažne starkí, ktorí v mnohých prípadoch tam doteraz ležia. Počas vojny ak stretneš človeka, ktorý má rovnaké princípy a životné pravidlá, vzniká také zvláštne priateľstvo. A keď takého človeka stratíme – je to veľká, ostrá bolesť, ktorá priam rozrezáva srdce. Na začiatku vojny som poznala jednu medičku. Nikdy sme sa nestretli, len sme si telefonovali. Vždy bola plná optimizmu, nádeje aj keď sa stretávala so smrťou počas každého výjazdu. Vždy mi povedala miesto, kde som jej mala nechať potrebné veci. A raz si ich neprevzala. Zasiahla ich raketa. A naposledy na sviatok božieho narodenia zomrel dobrovoľník z Charkova Slavik. On bol vždy plný energie, smiechu, doteraz tomu nemôžem uveriť. Pri poslednom rozhovore začiatkom decembra mi medziiným povedal: ,,Buďme vďační za to dobro, čo nám bolo umožnené urobiť! To beriem ako výzvu. Ich smrť počas služby druhým nás nesmie ochromiť, ale naopak povzbudzovať ešte horlivejšie šíriť dobro.“
Svet takúto vojnu nezažil takmer 80 rokov. A hoci tomu naša generácia neverila, krutá vojna v Európe sa stala skutočnosťou. Dramaticky zmenila osudy ľudí na Ukrajine. Zmenil nejako aj Vás? Čo Vám dali stretnutia s týmito ľuďmi?
Otec biskub v Charkove zvykne hovoriť, že vojna sníma masky. Áno, vojna mení osudy ľudí so všetkou brutalitou a popritom odkrýva vnútro človeka. Aký postoj zaujmem? Na koho strane stojím? Na strane dobra alebo zla? A zvlášť v danej situácii nekonať dobro, vyčkávať znamená dávať priestor zlu… V čom mňa zmenila vojna? – viac si cením daný okamih, chvíle s človekom, ktorý je momentálne pri mne, možno intenzívnejšie prežívam vďačnosť zo stretnutia s ľuďmi, za každý deň, ktorého sa dožijem a je pravda, že niektoré veci som prestala riešiť, lebo sa mi zdajú byť malicherné oproti tomu, čo prežívajú ľudia, ktorí stratili všetko.
Pomoc, ktorá bez kolies nejde.
Katkina 100. cesta nebola posledná. Ľudia na Ukrajine pomoc stále potrebujú – dnes rovnako ako pred štyrmi rokmi.
Aby sa pomoc dostala až k ľuďom blízko frontu, nestačí len ochota pomáhať. Treba mať možnosť vyraziť.
Vaše dary sú preto určené najmä na naftu a na zabezpečenie ďalšej dodávky, ktorú charita potrebuje na humanitárne výjazdy do oblastí blízko frontovej línie. Každý príspevok pomáha udržať tieto cesty v pohybe – cesty, ktoré znamenajú potraviny, základné potreby, ale aj nádej pre ľudí, ktorí ju už takmer stratili.
Ak vás Katkin príbeh oslovil, pozývame vás stať sa jeho súčasťou. Aj vďaka vám môže pomoc pokračovať ďalej.
