Deväť rokov. Toľko uplynulo od mojej poslednej návštevy Ukrajiny. Písal sa rok 2016 a ľudia v uliciach chceli veriť, že pred sebou majú už vytúženú budúcnosť. Európsku budúcnosť. Verili v budúcnosť v demokratickom a slobodnom štáte, kde budú sami rozhodovať o svojej budúcnosti. A ja som chcel veriť spolu s nimi.

Je utorok 21. januára 2024, štyri hodiny ráno. Spolu s kolegyňami, v sprievode riaditeľa Spišskej katolíckej charity Pavla Vilčeka a otca biskupa Jána Kuboša, vyrážame smer Ukrajina.

Pre mňa však začala táto cesta dávno predtým. Už nejaký čas sa mi v mysli premietali možné scenáre toho, čo nás čaká. Otázky ako „Ide s nami otec biskup. Sme tak viac chránení alebo môžeme byť „príťažlivejším“ terčom?, boli v mojej hlave na dennom poriadku.

Približne o 8:00 hod parkujeme na miestnej fare, aby sme peši prešli cez hraničný priechod Veľké Slemence. Ako prvé mi udrie do očí, čo som už dlhšie nevidel a dúfal, že tak skoro už ani neuvidím. Vysoký plot a na jeho vrchole ostnatý drôt.

Našťastie však táto fáza našej cesty prebieha bez problémov a na ukrajinskej strane sa zverujeme do rúk našej charitnej koordinátorke Katke Pajerskej, ktorá na Ukrajine žije už 17 rokov a za ten čas doniesla pomoc aj do oblastí „Pánu Bohu za chrbtom“.

Žiadni muži, iba čerstvé hroby

Našou prvou zástavkou je Užhorod. Prvý signál, že nejdeme len na návštevu k susedom, je badať o pár minút, keď míňame stanovisko ukrajinského vojaka, ktorý sa ohrieva pri ohníku. Ako mi kolegyňa neskôr vysvetľuje, má jedinú úlohu – kontrolovať mladých Ukrajincov, na ktorých sa vzťahuje povinnosť narukovať.

V samotnom Užhorode, do ktorého sa dostávame po hodine jazdy, by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že tu po vojne niet stopy. Jeden detail však udrie každému z nás pomerne rýchlo do očí. Takmer úplná absencia mužov v produktívnom veku. Aj preto od miestnych kolegov dostávame na otázku „čo najviac potrebujete“, jednoznačnú odpoveď – liečiť ľudské traumy spôsobené vojnou.

Ruská agresia totiž po sebe zanecháva nielen mŕtvych ukrajinských obrancov, ale aj ich rodiny. Rodiny, ktoré prišli o otcov, manželov, synov či bratov. Rodiny, ktoré už nič a nikto na tomto svete nedokáže spojiť dohromady.

O tom, čo vojna znamená, sa presvedčíme na vlastné oči vzápätí na mestskom cintoríne. Miesto, kde denne kopú nové a nové hroby. Miesto, kde každý vidí, že je Ukrajina vo vojne. Miesto, ktoré sa stáva posledným miestom odpočinku pre čoraz mladších chlapcov, ktorí prišli o svoje životy, aby bránili nielen svoju vlasť, ale aj naše spoločné hodnoty.

Pri pohľade na nové hroby, si jasne uvedomujeme, aká je tenká línia medzi životom a smrťou. A hoci mŕtvym už pomôcť nedokážeme, stále sú tu ich rodiny a blízki. Tí teraz potrebujú našu pomoc viac než kedykoľvek predtým. Keď nič iné, tak aspoň čiastočne zmierniť ich bolesť a prázdno, ktoré si v sebe už navždy ponesú.

Aj preto sa Spišská katolícka charita, spolu so svojimi ukrajinskými partnermi, prakticky od začiatku vojny špeciálne venuje psychosociálnej pomoci. A Ukrajinci a Ukrajinky túto pomoc veľmi oceňujú. Dôkazom toho je aj charitné zariadenie, v ktorom sa vdovám či matkám padlých vojakov dostáva nielen odborná pomoc, ale prostredníctvom arteterapie aspoň na malú chvíľu venujú svoje myšlienky niečomu inému, než spomienkam na svojich najdrahších.

Tieto ženy, rovnako ako tisícky Ukrajincov a Ukrajiniek, nechcú veľa. Niekedy len vypočuť, chytiť za ruku a cítiť, že na nich niekomu záleží. Cítiť, že hoci dnes nevidia východisko, predsa tam niekde, hoci možno stále veľmi ďaleko, predsa len je. Pomôcť s prevádzkou takýchto zariadení môžete aj Vy, podporením aktuálnej zbierky.

Odhodlanie vyprcháva

Plný dojmov a zmiešaných pocitov nastupujeme do nášho mikrobusu, v ktorom sa presúvame do Mukačeva. Tu máme viac času nasať aj atmosféru mesta.

Viac si tak uvedomujeme nielen už spomínanú absenciu mužov v produktívnom veku, ale aj akýsi pochmúrny mrak, ktorý sa rozprestrel nielen nad týmto mestom pred takmer rokmi. Ukrajinskí kolegovia nám dávajú za pravdu, keď upozorňujú, že tento mrak narastá každým dňom, každým strateným životom.

Odhodlanie pobiť sa s osudom, odhodlanie zvíťaziť totiž vyprcháva z ľudí nielen v Mukačeve, ale po celej krajine. A to nielen v prípade tých, ktorí navštevujú charitné centrá pomoci, ale aj v prípade tých, ktorí im pomocnú ruku podávajú. Ani takí ľudia silnej viery, ako kňazi sa nehanbia otvorene hovoriť, že sú chvíle, kedy na nich dolieha mimoriadny smútok. Smútok z odprevádzania mladých mužov do večnosti. To sú chvíle, kedy sa slová útechy hľadajú najťažšie.

A kto by sa im vlastne čudoval, keď dobré správy sú čoraz zriedkavejšie? Keď čoraz častejšie počúvajú, že ak chcú mier, nech zabudnú na časť územia svojej domoviny? Ako by sme sa zachovali my, Slováci, keby nám niekto diktoval podmienky, za akých môžeme žiť v mieri? Napriek tomu všetkému Ukrajinci a Ukrajinky nosia hlavy vzpriamene.

Aj preto sme v Spišskej katolíckej charity odhodlaní pokračovať v našej misii na Ukrajine.  Či už bude mať formu materiálnej alebo psychosociálnej pomoci. Vieme, že našich susedov v zlých časoch neopustíme a nezradíme.

Naše heslo – „Blízko pri človeku“, nie je pre nás len prázdnym sloganom bez obsahu. Naopak, aj po tejto návšteve sme si vedomí našej zodpovednosti, voči Ukrajincom a Ukrajinkám, ktorí sa ocitli v núdzi. Sme si vedomí, že máme zodpovednosť nielen voči značke Spišskej katolíckej charity, ale predovšetkým voči ľuďom, ktorým chceme byť vždy na blízku. Rovnako tak, ako oni nám.

Byť si vzájomné blízko, byť si vzájomnou oporou, to je to, čo nás spája nielen so všetkými rovnako zmýšľajúcimi  ľuďmi. S ľuďmi, ktorí dôverujú v ľudskosť a otvorili svoje srdce pre druhých. Pretože každý deň môže byť príležitosťou urobiť niečo dobré pre človeka, ktorého nepoznáme.

Možno je to len úsmev, povzbudivé slovo či krátky moment, ktorý niekomu zlepší deň. Alebo ukážeme, že nie sme ľahostajní a pomôžeme ľuďom na Ukrajine prežiť vojnu, zvlášť v týchto mrazivých týždňoch. Stačí sa zapojiť do darovacej výzvy Spišskej katolíckej charity na portáli Darujme.sk. Dokážme aj týmto činom, že skutočná spolupatričnosť existuje a je medzi nami. Pomoc je vždy na dosah – stačí podať ruku tomu, kto ju práve potrebuje.