V malebnom prostredí obklopenom prírodou, na rozmedzí okresov Levoča a Sabinov sa nachádza podhorská dedinka Vyšný Slavkov. V tejto neveľkej obci, kde aj autobusy jazdia len na objednávku, sa nachádza Dom Charitas sv. Vincenta de Paul – pobytové zariadenie  pre seniorov. Viac ako 20 rokov sprevádza klientov pokojnou starobou, počas tohto obdobia sa od  nich naučila viac než za celý predchádzajúci život – riaditeľka Domu Charitas sv. Vincenta de Paul, Marcela Pivovarníčková.

Aká bola vaša cesta na charitu?

Keď sa v roku 1995 otváral Dom Charitas sv. Vincenta de Paul, bola som ešte na materskej. Po troch rokoch, práve, keď sa mi končila rodičovská dovolenka, ma oslovila vtedajšia riaditeľka, či by som v dome nechcela pracovať ako pomocný ekonóm. Najprv som váhala, no po ukončení rodičovskej dovolenky som túto ponuku prijala a nastúpila do tohto zariadenia ako pomocný ekonóm. S touto prácou som sa rýchlo vžila a tešila som sa na ňu a aj na celý kolektív DCH. Po roku vtedajšia riaditeľka z funkcie odišla a mne pribudla práca navyše, pretože som bola poverená riadením tohto domu. Prácu som zvládala, aj keď musím povedať, že to nebolo jednoduché. Asi tri mesiace som pracovala na oboch pozíciách paralelne. Nebyť manžela, ktorý mi v tom čase pomáhal s deťmi a domácnosťou, neviem, ako by som to zvládla. Napokon sa diecézny riaditeľ rozhodol menovať ma riaditeľkou tohto domu a tak sme mohli prijať novú pomocnú ekonómku. Veľmi som rozmýšľala, či túto ponuku prijať, nakoľko som vedela, čo to obnáša. Po dlhšom váhaní s malou dušičkou som to prijala a vložila som svoje rozhodnutie do Božích rúk.  Musím povedať, že to bolo dobré rozhodnutie, aj po 22 rokoch ma práca stále baví a pomáha mi duchovne rásť.

Dom sv. Vincenta de Paul má kapacitu 15 ľudí, poväčšine sú tu ubytovaní seniori. Ako prijímatelia sociálnych služieb zvyčajne trávia svoj deň v zariadení?

Po rannej hygiene a raňajkách si zvyknú krátko pozrieť TV, porozprávať sa a potom nasleduje aktivizačný program vedený personálom. To znamená nácvik denných činností zameraných na udržiavanie a zlepšenie sebestačnosti, rozvoj komunikácie a rôzne pohybové aktivity. Klienti radi chodia vonku buď na dvor alebo na prechádzku. Popoludnia trávia rôznymi záujmovými aktivitami podľa ich potrieb a želania. Venujeme sa aj tréningu pamäti, ktorý je pre seniorov dôležitý jednak kvôli prevencii vzniku problémov s pamäťou, a tiež depresívnych nálad či pocitov osamelosti. V tomto je mi nápomocný personál DCH, ktorý svojou kreativitou a aktivitou spĺňa najvyššie kritériá, čo sa odráža aj na spokojnosti klientov. Veľmi dôležitou súčasťou dňa pre našich prijímateľov sú duchovné aktivity. Stretávajú sa v spoločenskej miestnosti, kde sa spolu modlia ruženec, pozerajú v televízii sväté omše.  Každú nedeľu a prikázaný sviatok máme svätú omšu aj priamo v zariadení.

Čo všetko zahŕňa práca riaditeľky v tomto dome?

Ako riaditeľka musím zabezpečiť celkový chod domu, pre mňa je dôležité, aby bol každý spokojný. Okrem riadiacich povinností, ktoré mi vyplývajú z funkcie, musím dbať aj o medziľudské vzťahy, ktoré sú v našom zariadení veľmi dôležité. Práca s ľuďmi, a hlavne s ľuďmi na sklonku života, nie je jednoduchá. Ak by som ju mala brať iba ako prácu, ktorá mi poskytuje finančnú zábezpeku a nie ako poslanie a obetu, tak jej efekt by bol iba čiastkový…

Spomínam si na príbeh jednej panej, o ktorej nám prišli povedať susedia. Bola to slepá pani žijúca v katastrofálnych podmienkach. Nemala ani len podlahu, len vysypaný piesok na zemi, ako bolo kedysi v chalupách. Keď som sa na ňu bola pozrieť, našla som ju sedieť pod rozbitým oknom. V dome nemala vodovod, chodila sa umývať do potoka, celkovo bola po fyzickej  stránke v hroznom stave. V dome mala 5 mačiatok schovaných v perine, ktoré zapučila, priľahla, lebo ich jednoducho nevidela. Žila v hroznom neporiadku. Bolo mi smutno, že to neriešila napríklad obec. Ja som mala vtedy síce v zariadení plný stav, ale vzala som ju. Prestavte si, že keď sme ju vzali, poumývali a poslali na operáciu, zrak sa jej vrátil. Pani začala vyšívať a venovať sa rôznym ručným prácam a všetko len vďaka tomu, že sme sa o ňu postarali, že sme sa jej ujali. Sama nebola schopná postarať sa o seba, s malou pomocou pookriala a aj jej zdravotný stav sa zlepšil. Nie len fyzicky ale aj psychicky. Jej úsmev a spokojnosť bola pre nás tou najväčšou odmenou.

U ľudí okolo 50+ rokov sa stretávam s negatívnym názorom na zariadenia sociálnych služieb. Akoby sa báli, že keď „odložia“ rodiča do pobytového zariadenia, nikdy im to neodpustí. Vek odchodu do dôchodku sa však predlžuje a táto generácia jednoducho nevládze pracovať, popri tom sa starať o rodičov a ešte aj o vlastné zdravie. Aký na to máte názor?

V minulosti išli ženy do dôchodku okolo 50 roku, dnes sa tento vek posúva, preto je častokrát nemožné postarať sa o rodičov. Problémom nie je nevôľa detí postarať sa. No mladý človek dnes nemôže len tak opustiť prácu, veď finančná situácia rodín nie je ľahká. Preto napokon dajú rodičov do zariadení. Často ide o seniorov s pridruženými zdravotnými problémami, ktoré deti ani nedokážu samé vyriešiť. Mali sme aj také prípady, keď sa deti vyslovene nechceli postarať, ale je to skôr výnimka.

Môžem prísť na chvíľu, postarať sa, navariť, pomôcť upratať, ale častokrát sú v domácom prostredí osamotení. V spoločenstve sa človeku nažíva úplne inak. Iste, z pohľadu minulosti a spomienok na miesto, kde vyrastali, im domov nedokážeme poskytnúť, ale keď si zvyknú na tento domček a prídu Vianoce alebo iné sviatky, ani nechcú odísť k deťom do bytovky, cítia sa tu dobre. Poväčšine máme ubytovaných ľudí z dedín, a keďže naše zariadenie je v malej dedinke obklopenej krásnou prírodou, nie je im to cudzie, práve naopak, pripomína im to domov. Tu majú voľnosť, sú tiež v dome, majú tu svoju komunitu, svoj pokoj. Viem si predstaviť stráviť starobu v tomto zariadení, pretože  nepripomína nemocnicu. Snažili sme sa vytvoriť atmosféru rodinného prostredia a podľa toho, čo nám klienti rozprávajú, sa nám to aj podarilo. Mám z toho radosť.

Čo obľubujete na svojej práci?

Táto práca si vyžaduje celého človeka, mení sa na poslanie. Prostredie, v ktorom pracujem, mi pomáha v duchovnom raste. Učí ma trpezlivosti, empatii, ako budovať vzťahy, aby bol človek vždy pripravený pomáhať. Učí ma chápať, že aj život vo vyššom veku má zmysel a tvrdenie, že neproduktívny vek je pre spoločnosť na obtiaž, je mylné a nezmyselné. Každodenné stretnutie s ľuďmi, ktoré sú nevyčerpateľným zdrojom skúseností a informácií mi otvára široký obzor na život človeka. Pri tejto práci spoznávam ozajstnú hodnotu života, ako sa mení s pribúdajúcimi rokmi, ako sa menia priority a celkový pohľad na život. Navyše mám pred očami obraz vlastnej staroby, ak sa jej dožijeme, aj my budeme potrebovať pomoc a to ma poháňa vpred. Snažím sa robiť pre klientov všetko, čo môžem.

V práci mi veľmi pomáha viera v Boha, posilňuje ma a ťažkosti tejto práce prijímam a prekonávam oveľa ľahšie. Práve viera nám všetkým v zariadení dáva silu, vôľu a chuť riešiť rôzne problémy, ktoré sa zdajú byť niekedy nad naše sily. Iba Boh nám ukáže cestu aj z tých situácií, ktoré sa zdajú byť neriešiteľné.

Spomínali ste, že práca so seniormi vás núti prehodnocovať priority. Čím ešte sú pre vás inšpiráciou?

Mňa naši klienti celkovo obohacujú. Obohacujú ma ich rôzne skúsenosti, ich viera, to že vnímajú život inak, majú iné priority ako my. Milujem, keď rozprávajú ako vnímali život kedysi a dnes. Tým, že ich v zariadení sprevádzame starobou a vidím ich aj umierať, mení sa mi pohľad na svet. Potvrdzuje sa mi úslovie: „Aký život, taká smrť“. Kto v sebe počas života nahromadil nepokoj, hnev a zlosť alebo má rozbité vzťahy, ten často ťažko odchádza…  Práve na sklonku života si ľudia uvedomujú krehkosť vzťahov. Spomínajú, komu ublížili, vracajú sa im spomienky, takže vždy sa pri rozhovore snažíme hovoriť aj o vzťahoch, aby vedeli odpustiť iným aj sebe. Je to často veľmi ťažké, no keď to dokážu, oslobodia sa.

Ďakujem za rozhovor.

Katarína Havrilová