Od svojho vzniku sa Spišská katolícka charita zameriava aj na prácu s mentálne hendikepovanými ľuďmi. Dom v Čenčiciach bol prvým, ktorého cieľom bolo vytvoriť im prostredie, ktoré by nepôsobilo ako ústav či nemocnica, práve naopak, malo v nich evokovať rodinné prostredie aj s teplom domova, ktoré tam patrí. „Bohužiaľ, ďalšie zariadenia podobného typu nevznikajú, takže pilotný projekt je zatiaľ aj jediný. Cieľom je, aby dospelí ľudia, ktorí tu žijú, žili normálnym životom, nie inštitucionálne. Preto to bol špeciálny projekt. V minulosti sa o tom dosť rozprávalo. Myslelo sa, že ho budú nasledovať aj ďalšie, ale nedeje sa to,“ opisuje riaditeľ domu, Slavomír Švajka.

Pobytové zariadenie v Čenčiciach má kapacitu 9 ľudí, väčšina z nich je tu odkedy domov vznikol. Veľmi zriedka sa stane, že odtiaľ niekto odíde, hoci, stane sa: „Odišli odtiaľ 2 ženy, pretože boli natoľko šikovné, že sa dokázali o seba postarať samé. I keď sú stále pod dohľadom personálu, žijú mimo zariadení sociálnych služieb Spišskej katolíckej charity.“

Atmosféra v zariadení pripomína atmosféru v bežnej rodine, spolupráca, rozdelenie služieb  v kuchyni, výpomoc v záhrade, občas nejaký konflikt, ale vo všeobecnosti tu panuje pokoj a dobrá nálada. „Našim základným cieľom je, aby tu prijímatelia mali vytvorené rodinné prostredie. Zdravotný stav niektorých klientov vyžaduje, aby sa napríklad hýbali, takže chodia na pravidelné prechádzky, po ktorých sa lepšie cítia a sú pokojnejší. Väčšina z nich je odkázaná  na istú mieru pomoci. Keď už tu musia byť, chceme, aby sa tu mali dobre, boli spokojní a šťastní. K tomu smerujú čiastkové kroky. Je skvelé, že máme dom, kde je len 9 klientov, lebo čím viac klientov, tým viac sa podľa mňa stráca také to rodinné, útulné. Oni sú veľmi radi spolu, a to napriek tomu, že sú medzi nimi výrazné osobnosti a mnohí nepodliehajú konvenciám tak, ako zdravý človek. Nechávajú voľný priebeh aktuálnym myšlienkam, náladám,“ opisuje atmosféru v zariadení riaditeľ.

Keďže hovoríme o klientoch s diagnózou, každý z nich potrebuje nejakú mieru podpory. V zásade však ide o to, aby sa zapojili do bežného života v najväčšej možnej miere, preto nie je možné, aby niektorý klient nerobil v priebehu dňa vôbec nič. V prvom rade sa každý stará o seba a svoje okolie. Zariadenie je dostatočne veľké na to, aby mal každý svoju vlastnú izbu, môže si ju upraviť a ozdobiť podľa vlastných predstáv, musí v nej však udržiavať poriadok.

„Samozrejme, každý dostane takú mieru pomoci, akú potrebuje. Pre upratovačku je síce omnoho jednoduchšie upratať izbu sama, ako keď to má robiť s klientom, lebo to jej zaberie aj trikrát viac času, ale je to nesmierne dôležité pre klientov. A potom má každý pracovnú činnosť, ktorej sa venuje – pracujeme s textilom, s drevom, tkáme na krosnách… Okrem toho má každý klient svoje vlastné aktivity, ktoré si sám vybral a v ktorých sa chce posúvať, napríklad niekto sa chce naučiť platiť kartou, niekto sa chce naučiť nakupovať, iný sa učí pracovať s počítačom či tabletom. Jednoducho, každý niečo robí. Navyše tu, v dedine, máme veľmi dobré vzťahy so susedmi – oni pomáhajú nám, ale v rámci začleňovania sa do života, aj naši klienti im. Niektorí chodia pomáhať napríklad zbierať plody, nosiť drevo, iní miništrujú a podobne,“ hovorí k téme riaditeľ zariadenia.  

Zariadenie s deviatimi prijímateľmi sociálnej služby je príliš malé na to, aby malo vlastného ekonóma či údržbára. Riaditeľ každého zariadenia má okrem štandardnej agendy aj ďalšie aktivity, ktorým sa venuje, „ostatní kolegovia sa majú čo najviac venovať klientom, administratívu si nechávam pre seba. A veľa času trávim aj s klientmi, som s nimi veľmi rád. Kedysi som mal kanceláriu na poschodí, ale presťahoval som sa tu, dole, aby som nebol izolovaný od ostatných. Táto práca dáva zmysel môjmu životu, som tu už 21 rokov a stále som presvedčený, že je to skvelá práca, stále sa z nej veľmi teším, nikdy som nemal pocit, že by mi tu bolo nejako zle, že by som sa netešil do práce a podobne. Keď som si po strednej škole hľadal prácu, mal som idealistické obdobie, veľmi som túžil robiť niečo zmysluplné. Je úžasné, že aj po toľkých rokoch môžem stále robiť zmysluplnú prácu. Samozrejme, nie je to vždy ľahké, ale nemôžem povedať, že by som sa tu trápil. Moja práca je rôznorodá a možno aj preto ma tak dlho napĺňa.“

Aj keď mali v začiatkoch práce v zariadení veľké oči a snahu pomôcť klientom stúpať až na strop ich schopností, postupom času ako starlo zariadenie, starli aj klienti. Mnohí sú už v dôchodkovom veku, preto na to musí brať ohľad aj personál a netlačiť na nich. Priority sa postupom času zmenili, teraz je dôležitá citlivosť voči klientom, opora v snahe byť samostatným, niektorí túžia nájsť si prácu a zarobiť peniaze, pretože aj im to dodáva dôstojnosť. Bohužiaľ, skúsenosti hovoria, že ak si aj niektorý z týchto prijímateľov našiel prácu, po čase začal kolegom prekážať, pretože bol neštandardný, pomalší. Nádej pre nájdenie zamestnania pre klientov síce stále tlie, no realitou je, že zamestnávateľ aj kolegovia musia byť ochotní,  tolerantní a práca vhodná pre mentálne hendikepovaného klienta.

V lete 2022 rodinní príslušníci klientov spolu s personálom zariadenia v Čenčiciach nominovali Slavomíra Švajku na cenu Dobré srdce. Keď mu prišla e-mailom informácia o natáčaní mediálneho výstupu pre galavečer, nevenoval jej pozornosť. Aj preto ho prekvapilo, keď pri dverách zazvonil štáb. Toto bol okamih, kedy zistil, že bol nominovaný na národnú cenu Dobré srdce v kategórii Manažér v sociálnych službách. „Nomináciu ako aj ocenenie si veľmi  vážim. Keďže minulý rok ho vyhral náš diecézny riaditeľ, Pavol Vilček, ani mi nenapadlo, že by ju tento rok mohol vyhrať človek z tej istej organizácie, a už vôbec nie ja. Som milo prekvapený a ďakujem,“ uzatvára svoj príbeh riaditeľ zariadenia v Čenčiciach.

-kh-