Aká bola vaša cesta na Spišskú katolícku charitu?

V minulosti som pracoval v oblasti výpočtovej a telekomunikačnej techniky. Postupne som si uvedomoval, že je čas na zmenu a začal som sa obzerať po novej práci. Krátko na to som dostal dve pracovné ponuky, jedna bola pracovať tu, na charite, a druhá opäť práca s počítačmi. Zvažoval som, a hoci druhá ponuka bola finančne lukratívnejšia, skôr som u seba vnímal potrebu pomáhať ľuďom. Preto som sa rozhodol pre Spišskú katolícku charitu. Aktuálne som tu už šiesty rok.

Znie to ako dosť veľká zmena. Mali ste vždy blízko k ľuďom alebo čo sa stalo, že ste prešli od počítačov k ľuďom?

Jednoducho som vnímal, že potrebujem zmenu. Hoci, na moje prekvapenie, aj na pozícii riaditeľa som, najmä v začiatkoch, trávil za počítačom viac času, ako by som chcel. Spočiatku bola práca v Dome Charitas pre mňa veľmi zaťažujúca, pretože po mojom príchode bolo potrebné zmeniť mnohé veci, najmä zabezpečiť personál. V Zázrivej sú spolu s našim Domom Charitas tri zariadenia sociálnych služieb, takže konkurencia je vysoká. Keď som prišiel               do Domu Charitas, práve jedno z týchto zariadení sa začalo rozvíjať, a keďže ponúkalo vyššie mzdy, veľká časť zamestnancov hlavne z radov opatrovateliek od nás odišla práve tam. Mal som veľa práce s tým, aby som namiesto nich niekoho našiel. Nájsť v tej dobe opatrovateľku bolo veľmi náročné. Aj dnes to je problém, ale vtedy bol ešte väčší. Ostali tu len piati pôvodní zamestnanci.

Sú to zariadenia, ktoré môžeme považovať za konkurenciu? Vy predsa opatrujete dôchodcov s odkázanosťou a Parkinsonovou alebo Alzeimerovou chorobou.

Áno, tieto ďalšie dve zariadenia sú pre nás konkurenciou, keďže všetky tri zariadenia ponúkame takmer rovnaké sociálne služby. Do úvahy prichádzajú určite aj ponuky pracovných miest. Avšak ako výhodu pred konkurenčnými zariadeniami vidím to, že v našom zariadení sociálnych služieb máme katolíckeho kňaza, ktorý tu slúži sv. omše a vykonáva duchovnú starostlivosť  klientom a zamestnancom.

Čím si vás ľudia v zariadení získali?

Prebudili vo mne cítenie ľudskosti. Je nám potrebné konať tak, aby sa nikto z nich necítil osamelý.

Ako ľudia na Orave vnímajú, keď majú príbuzného umiestniť do zariadenia pre seniorov?

Niektorí ľudia majú výčitky a  čakajú od nás, že ich v tomto ich konaní povzbudíme. Samozrejme to s nimi konzultujeme. Pokiaľ niekto nemá inú možnosť a nevie sa o svojho príbuzného inak postarať, tak je to momentálne najlepšie riešenie. Nie je problém vziať si potom svojho príbuzného zo zariadenia domov, napríklad počas sviatkov, cez víkendy, alebo  aj počas dňa. Nesuplujeme domov, pomáhame riešiť problém so starostlivosťou. Našli sa žiaľ, aj také prípady, keď sa nášmu klientovi nikto neozval ako bol rok dlhý. Chvályhodné však je, že sa častejšie stretávame s tým, že príbuzní majú záujem o svojich blízkych.  

Poskytujete sociálnu rehabilitáciu – aký je rozdiel medzi sociálnou a fyzickou rehabilitáciou, teda fyzioterapiou?

Sociálna rehabilitácia a fyzioterapia je niečo celkom iné.

Pri sociálnej rehabilitácii ide predovšetkým o podporu samostatnosti, ide tu aj o precvičovanie mozgu a  aktivizáciu návykov, ktoré boli u klienta v minulosti.

Fyzioterapia ponúka starostlivosť o ľudské telo ako také. Napr. po nejakom úraze alebo po mozgovej príhode pomáha rozhýbať postihnutú časť tela. My v zariadení, žiaľ, fyzioterapeutov nemáme, keďže si ich z finančných dôvodov  nemôžeme dovoliť. Mali sme tu jedného klienta, ktorý si predsavzal, že keď sa postaví na nohy, tak zo zariadenia odíde. Syn k nemu chodieval, pomáhal mu s rôznymi cvikmi, prakticky to bola pre klienta fyzioterapia. Po čase sa naozaj tento klient postavil na nohy a zo zariadenia odišiel.

Čo máte na svojej práci najradšej?

Pomáhanie ľuďom, ktorí sú často bezbranní. Koľkokrát sú plní beznádeje, ale keď sa im človek prihovorí, vypočuje ich, trochu pri nich posedí, ihneď pookrejú. Keď tak prejdem po všetkých izbách a navštívim každého, vidím, že sú potešení a mnohí dodajú: „A ešte príďte“.

Čo sú pre vás najväčšie výzvy na tejto práci?

Momentálne sa snažím o vylepšenie komunikácie v rámci personálu a o budovanie vzťahov.   Snažím sa kolegov na poradách povzbudiť, aby boli k sebe úprimnejší a aby sa naučili zdieľať sa aj so svojimi neúspechmi, lebo keď je personál podráždený, automaticky sa to „premieta“ na klientov. Najlepšie by bolo, keby sme dokázali po príchode do práce oddeliť rodinné a iné problémy od zamestnania, ale rozumiem, že sa to celkom nedá. V rámci vnútornej komunikácie máme na čom pracovať.

Robievate teambuiliding-y?

Príležitostne sme robievali posedenia pre zamestnancov. Pandémia to však zabrzdila, budeme to ale chcieť obnoviť najmä preto, že opatrovateľky boli počas pandémie jedným z najviac vyťažených povolaní.

S čím v zariadení najviac bojujete?

Je to technické vybavenie. Potrebovali by sme zabezpečiť všetkých osem izieb na prízemí zdvíhacími zariadeniami. Zatiaľ sú nainštalované len v štyroch izbách. Tiež by sme potrebovali  ďalšie elektrické polohovacie postele.

Ak by ste mali možnosť využiť dobrovoľníkov, v akej oblasti by ste ich využili?

Keby sa našli dobrovoľníci, ktorí by boli ochotní prísť si so starkým trochu posedieť, pohovoriť, potešiť ich.

Ďakujem za rozhovor.

-kh-