Aktuality

Čo máme nové?

Mám rada výzvy – keď zahryznem do jablka, musím ho zjesť

pridal: Katarína Havrilová | dátum: 11. júna 2022 | kategória: Blog

Doba čítania: 5 minút

Pracovala ako zdravotná sestra v miestnej nemocnici. Po 19 rokoch vnímala, že je čas na zmenu, preto keď zistila, že je otvorená pozícia na riaditeľku DCH sv. Františka z Assisi, prihlásila sa. Za podpory kolegýň z bývalej práce, ktoré videli, že má silné sociálne cítenie, urobila tento krok do neznáma. Mgr. Anna Parcová, riaditeľka Domu Charitas sv. Františka z Assisi v Trstenej.

Čo obnáša práca riaditeľky tu, v Dome charitas sv. Františka?

Snažím sa viesť organizovať našu službu a celkovú prevádzku domu od ekonomiky, kuchyne, zdravotníckej a duchovnej oblasti, zabezpečujem príjem nového klienta, či zamestnanca, prihliadam na čistotu, poriadok… Za to všetko nesiem zodpovednosť. Je potrebné, aby človek tento prehľad mal a v každej z uvedených oblastí mal na vedúcej pozícii človeka, ktorému dôveruje, na ktorého sa môže spoľahnúť. Takých ľudí tu mám, teším sa z toho a ďakujem Pánovi. Sám človek nič nezmôže.

Aj keď mám pocit, že ste človek, ktorý má nadmieru energie, predsa len, máte čas popri všetkých povinnostiach tráviť čas aj s klientmi?

Vždy som radšej pri klientoch, vnímam, že keď si nájdem čas pre nich, oni si nájdu čas pre mňa a počúvajú ma. Ak človeka poznáte, viac sa snažíte ho pochopiť a vypočuť. Vieme mu viac spríjemniť pobyt tu a vďaka „zmyslovke“ sa učíme počúvať a chápať navzájom. Vždy som začínala s tým, že my tu ľudí nechceme držať nasilu, človek sa musí sám rozhodnúť byť medzi nami, aby sa u nás cítil ako doma.

Čo je to tá „zmyslovka“?

Je to zmyslová aktivizácia – využívanie a spoznávanie sveta klienta, jeho emócií, čo zažil a čo si do zariadenia so sebou prináša. Lebo keď je u nás človek ubytovaný, vyberá z džbánu svojich emócií – my tu žijeme vo svete jeho spomienok, zážitkov a preto ich pred prijatím navštevujem doma. Lebo tam vnímam prostredie, z ktorého prichádza, viem ho lepšie spoznať, čo od neho očakávať, pochopiť a potom pomôcť. Jednoducho pracovať s úctou, s rešpektom a láskou. V prvých rokoch pôsobenia sa nám stalo, že za rok odišlo zo zariadenia aj 11 klientov a teda následne sme tých 11 museli niekde nájsť a prijať, aby sme naplnili kapacitu zariadenia. Ale teraz máme obdobie, že nám odídu napríklad len traja.

Bolo to podľa vás vďaka tejto „zmyslovke“ alebo prečo?

Nemyslím si. Je to o prístupe nie o postupe. Každý človek je osobnosť sama o sebe a je prísne  individuálna.

Kde ste sa naučili takej silnej empatii?

Práca s ľuďmi ma tomu naučila. My sme si v rodine vždy pomáhali, bola som k tomu vedená, preto aj tu v zariadení som videla, že ak má byť človeku pobyt u nás príjemný, musíme sa o to pričiniť aj my. Napríklad v minulosti to ľudia vnímali tak, že keď človek išiel do zariadenia   „išiel do ústavu“. A teraz v tom „ústave“ pracujem. Pomohol mi profesor z vysokej školy, ktorý mi povedal, že ako zdravotná sestra mám za úlohu spojiť zdravotníctvo a sociálnu prácu. O to sa aj usilujem, teraz sa už  po okolí hovorí: „Rezervuj mi miesto“ J

Čo podľa vás spôsobilo u ľudí zmenu vo vnímaní vášho zariadenia?

Doba je taká, že aj keď veľmi chceme, niekedy jednoducho nie sme schopní sa o svojich rodičov postarať. Často nedokážeme dať najbližším komfort, ktorý by potrebovali. Vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje a deti buď nemajú dosť síl, alebo časové možnosti, aby doopatrovali rodičov. Takáto starostlivosť o nevládneho si vyžaduje tri atribúty: chcieť, vedieť a môcť. Nie všetko viem, najmä ak má rodič zdravotný problém. A niekedy môžem chcieť, ale čo zmôžem, keď neviem alebo nemám čas? Vnímam to tak, že ak ako dcéra, syn  nedokážem splniť všetky tieto atribúty, aby som rodiča doopatroval, tak sa oňho starať nemôžem. A preto sú tu zariadenia, sme tu my s našimi službami, kde všetku túto pozornosť a starostlivosť dostane. Jedno prízvukujem my pomáhame, sprevádzame, ale rodinu nahradiť nevieme.  

Ľudí stabilizujeme zdravotne a potom aj sociálne či duševne a duchovne, v tom máme veľkú pomoc od bratov františkánov. Za nás rozprávajú skutky – sprvu nebola charita v okolí dobre prijatá, lebo bola vraj drahá a kadečo sa narozprávalo. Preboriť to negatívne bolo veľmi náročne, ale, vďaka Bohu, spoločnými silami obetavých zamestnancov sa to podarilo. Vďaka skutkom, empatii. Pre mňa je krásnou odozvou, keď mi v nemocnici povedia: „Anička, no ale ste ho/ju dali dokopy!“

Máte pre klientov aj psychologickú pomoc?

Ak je to potrebné, chodievame s klientmi na vyšetrenia, ale v zariadení psychológa nemáme. Pre nás túto úlohu plnia väčšinou  františkáni a miestni duchovní.

Čo máte na svojej práci najradšej?

Vďačné oči klientov, úsmev na tvári a keď mi povedia, že im chýbam.

Čo sú najväčšie výzvy pre vás?

Prežiť v tejto dobe, nestratiť vieru a spása duše. Nie len moja, ale aj klientov v zariadení, preto hovorím, že prítomnosť samotného Krista u nás, je posilou. Uraziť sa je najmenej, potrebujeme sa naučiť odraziť. Ďalšia myšlienka, ktorá ma inšpiruje je: „Nikým a ničím sa nedaj  znechutiť.“

Tento rok máte v zariadení dobrovoľníka Angelina z Rumunska. Prijali by ste aj viac dobrovoľníkov a v akej oblasti?

Isteže, najdôležitejšie je sprevádzanie a potrebu vnímam aj v ošetrovateľskej starostlivosti, teda mať sanitárky a opatrovateľky.

Na webstránke máte napísané, že v zariadení sú aj onkologicky chorí klienti. Je to tak, že vaše zariadenie čiastočne nahrádza hospic?

Nie, hospic je pre tých, ktorí sú v terminálnom štádiu ochorenia. Pokiaľ je onkologický pacient stabilizovaný a pod dohľadom lekára, tak je u nás. Na druhej strane treba povedať, že ak človek nejakú diagnózu získa už počas pobytu u nás, tak  ostáva u nás. Zabezpečujeme starostlivosť až do konca života, odprevádzame ho do večnosti.

Spomínali ste, že toto zariadenie bolo drahé. Ako funguje financovanie vášho domu a na čo všetko sa peniaze klienta používajú?

Klientovi ostáva z dôchodku 25% životného minima, ktoré môže použiť na lieky a pre vlastnú potrebu. Na veci, ktoré mu my nevieme zabezpečiť a chce si ich kúpiť, alebo na nejakú sladkú dobrotu či pre vnúčatá. Z peňazí, ktoré dostaneme, zveľaďujeme zariadenie. Od kedy som nastúpila na pozíciu, zmodernizovali sme ho od kuchyne, práčovne, izieb, spoločných priestorov, nádvoria až po zdravotnícke pomôcky – máme  stropné zdviháky, pomôcky, ktoré slúžia všetkým. Keď som prvýkrát pozvala dílerku s pohyblivým zdvihákom, pozerali na mňa, čo to zase vymýšľam. Potom sme sa vystriedali v sieti, učili sa jedna na druhej.  Sama som si sadla do siete a pochopila, aké je to prijemné a relaxačné, sedenie bez námahy. Hneď sme túto pomôcku začali používať pri kúpaní, presúvaní  klientov, pretože šetrí chrbticu a sily personálu. Som toho názoru, aj to aplikujem, že keď dostaneme finančný dar, mal by sa použiť na konkrétnu vec. To je ďalšia z aktivít, ktoré  robím – vopred mám  premyslené, čo konkrétne by som do zariadenia kúpila. Máme napríklad veľké človeče, ktoré hrávame aj s klientmi, máme magnetickú tabuľu, hodiny, lampu, mixér, terapeutické bábiky, vyvýšené záhony, značkovací stroj na oblečenie, polohovateľné pohyblivé kreslá a ďalšie veci zakúpené z darov, ktoré sme dostali pre zariadenie, aby prijímateľom sociálnej služby zjednodušili či spríjemnili život. To je práve tá zodpovednosť, ktorú som pri nástupe na túto pozíciu dostala.

V Dome charitas sv. Františka je vidieť radosť a prijatie. V deň našej návštevy sa konala narodeninová oslava a neskôr si ženy s opatrovateľkami pripomínali, ako sa kedysi doma vyrábal syr. Zmyslovú aktivizáciu vnímate aj keď nepoznáte tento pojem. Vonku za domom je záhradka s čučoriedkami a prvými sadenicami, hore na balkóne klienti vyrábali bariéru, aby predpovedaný silný vietor a ranný mráz nezničil úrodu. Kam som sa obzrela mi bolo jasné, že po naplnení základných potrieb sa tu ide ešte o dva – tri kroky ďalej. Aby bol prijímateľ spokojný a aby sa tu cítil ako doma.

-kh-