V okrese Stará Ľubovňa je aktuálne jediný denný stacionár. Nachádza sa v maličkej obci Údol. O tom, ako sa zrodila táto myšlienka, ako klienti trávia celé dni a aj o práci na dvoch pozíciách riaditeľky sa dočítate v rozhovore s riaditeľkou ADOS Charitas Spišská Stará Ves a Denného stacionára sv. Demetera, Danou Spišiakovou, MPH.
Ako ste sa dostali na charitu?
Pred tým, ako som prišla pracovať na charitu som pracovala desiatky rokov ako záchranárka. Deti práve nastúpili na štúdium v iných mestách, bývali na internátoch a domov chodievali len na víkendy. Často sa stávalo, že práve keď mali prísť domov, ja som odchádzala do služby a videli sme sa len medzi dverami. Po čase nám to prekážalo, a preto som začala uvažovať nad prácou s jednozmennou prevádzkou. V tom období sa otvárali nové zariadenia v Spišskej katolíckej charite a hľadali sa zdravotné sestry. Uchádzala som sa o miesto sestry ADOS, no bola potreba obsadiť miesto riaditeľa Agentúry domácej starostlivosti v Spišskej Starej Vsi, a tak mi ho ponúkli.
To je vaša cesta na pozíciu riaditeľky pre ADOS Charitas Spišská Stará Ves. Ako ste dospeli do bodu, že budete mať na starosti denný stacionár? Lebo to je druhá stolička, na ktorej sedíte.
Na porade diecézny riaditeľ povzbudzoval riaditeľky ADOS Charitas k otvoreniu denných stacionárov ako ďalšej služby. Keď som nastúpila na charitu ja, v Údole stacionár nebol. Je to obec, v ktorej bývam a veľmi mi tu takáto služba chýbala.
Čo konkrétne vás k tejto myšlienke doviedlo?
Mali sme susedu po operácii obidvoch kolien. Mala umelé kĺby a keďže sa jej ťažko hýbalo, všetky susedy sa stretávali u nej doma. Pomáhali jej so záhradkou a drobnými prácami okolo domu, a zároveň sa mali s kým porozprávať. Jej domácnosť bola pre susedky, priateľky, miestom stretnutí, rozhovorov a svojim spôsobom aj akýmsi spoločenským vyžitím. Bolo veľmi milé sledovať, ako sa v staršom veku seniori združujú, aby strávili čas v komunite. Keď zomrela, vnímala som, že im tento kontakt chýba, susedy sa už u nikoho nestretávali, iba si občas zamávali cez plot. Jednou z nich bola aj moja mamka a aj ona poklesla na duchu. Možnosť mať v Údole denný stacionár ma veľmi nadchla a spolu s vedením charity, miestnym OÚ, farským úradom a niekoľkými ďalšími nadšencami som sa pustila do jej realizácie.
Ľudia sú prirodzene skeptickí, pokiaľ ide o nové veci – vidieť to najmä v menších komunitách. Ako prijali tunajší obyvatelia otvorenie denného stacionára (DS) – nemali ste núdzu o nových prijímateľov sociálnej služby (PSS)?
Na území obce som si najskôr urobila prieskum, či by o túto službu vôbec niekto stál. Prihlásilo sa minimálne 10 rodín, či už samotných klientov alebo príbuzných, ktorí sa starali o osobu či už s demenciou, poruchou mobility alebo inak odkázanej na pomoc ďalšej osoby. Je pravdou, že akonáhle bol stacionár zriadený, začali trochu cúvať. Viac-menej nikto nevedel, čo od toho čakať, bola to „novinka“. Niektorí potencionálni klienti v tom čase zomreli, niektorí boli poriadne skeptickí….takže sa nám počet záujemcov o túto službu v úvode veľmi zredukoval. Našim „štartovacím balíčkom“ boli traja klienti, potom sme urobili Deň otvorených dverí, prezentovali sme toto miesto najlepšie ako sme vedeli a postupne k nám začali prichádzať aj noví klienti. Ľudia videli, že sa klientom venujeme, máme s nimi program, berieme ich na výlety a máme veľmi milé opatrovateľky, ktoré sa k existujúcim klientom správali naozaj krásne. Títo potom o DS porozprávali svojim známym, a tak sa sem dostali postupne aj ľudia so širokého okolia, nie len z Údola. Zatiaľ sme jediný stacionár v celom okrese Stará Ľubovňa.
Čím sú špecifickí PSS v Údole?
Majú medzi sebou veľmi dobré susedské vzťahy a to napriek tomu, že je tu všehochuť. Máme tu pravoslávnych, gréckokatolíkov aj rímskokatolíkov. Väčšina klientov je z Údola, pri oslavách teda spievame rusínsky „Na mnohaja i blahaja ľita“ a nikto s tým nemá problém. Práve naopak, pridávajú sa aj gorali a spievajú spoločne. Alebo po obede sú zvyknutí modliť sa Korunku Božieho milosrdenstva, modlia sa ju všetci, napriek tomu, že je typická pre rímskokatolícku cirkev. Vianoce napríklad slávime dvakrát – vždy z úcty k ostatným. Samozrejme, vznikajú aj napäté chvíle, vtedy zvyknú zakročiť opatrovateľky a rozptýliť ich nejakou činnosťou, čím zmiernia napätie.
Kde sídlite?
Je to bývalá základná škola. My máme k dispozícii 3 miestnosti na prízemí („obývačku“, dennú miestnosť a oddychovú miestnosť). Hore nad nami je MŠ a jedáleň, čo je skvelé, lebo máme čerstvú teplú stravu k dispozícii každý deň. Niekedy nám deti z materskej školy robievajú program, čo veľmi vítame. Je to obojstranná výhoda – babky a dedkovia pookrejú, mnohí majú medzi deťmi svoje pravnúčatá, ktoré povzbudzujú a deti majú rady, keď im dospelí tlieskajú. Je úžasné sledovať prienik a spoluprácu mladých so starými.
Čiže sa u vás deje to, čo sa inde len rozpráva – že jedni druhých majú čo naučiť – najmladšia s najstaršou generáciou?
Presne tak, pretože oni dokážu mať spontánnu radosť aj z maličkostí a vedia sa úprimne tešiť. Časom sa nám možno podarí postaviť altánok, aby sa mohli spolu pohrať aj vonku.
Zvyknú si PSS popoludní oddýchnuť?
Máme k dispozícii oddychovú miestnosť, ale nikto ju nevyužíva. Nikto nikdy z miestnosti neodišiel, aby si poležal a zdriemol. Oni jednoducho žijú s komunitou tak ako sú. Niekedy sa nám zdá, akoby mali obavu, že o niečo prídu. Kto má potrebu, zdriemne si „v obývačke“, medzi všetkými. Preto sme časom polohovateľné kreslá presunuli z oddychovej do dennej miestnosti. Klienti vždy chcú byť tam.
Aké aktivity s nimi zvyknete robiť?
Veľa sa tu tká – v dennej miestnosti, v našej „obývačke“ máme krosná. Strihajú materiál, stáčajú ho, navíjajú do klbiek, niektorí vedia háčkovať a keďže oni na to už nepotrebujú vidieť, lebo ten pohyb majú v rukách, tak háčkujú v kolektíve medzi ostatnými. Šijú a vyšívajú, napríklad aj charitné logá na vankúšiky v rámci prezentačných predmetov. K pracovným materiálom sa dostávame aj za veľkej pomoci generálnej sekretárky Spišskej katolíckej charity, Lenky Gurskej. Klienti si tu mnohokrát aj kreslia, píšu a vypĺňajú, háčkujú košíčky, lepia…
Kam tieto výrobky posúvate?
Mnoho výrobkov si pripravujeme na predaj počas vianočných trhov a čo sa týka tkania, nemáme ani jeden výrobok v sklade. Tkáme na objednávku a za získané peniaze môžeme nakúpiť ďalší materiál na tvorbu. Tiež sa u nás upravujú a zašívajú kroje a popri práci si klienti často zaspomínajú na minulosť.
Musím povedať, že tu máme veľmi šikovné opatrovateľky. Jednou z otázok, ktoré na pohovore kladiem je, či majú vzťah k ručným prácam. Niektoré, hoci nemali dovtedy osobnú skúsenosť s ručnou prácou, tak ich to chytilo, že si zaplatili kurzy v Prešove. Je tu veľmi dobrý kolektív, čo je vidieť aj na klientoch. Ťažko prežívajú, ak napríklad kvôli chorobe nemôžu prísť do denného stacionára. Sú z toho úplne rozhodení, doma nevedia, čo robiť. Keď bol počas Covidu lockdown, našu prevádzku RÚVZ nariadením zavrel na 3 mesiace, vtedy museli klienti DS ostať doma, cítili strach, samotu, frustráciu…často sme im volali a zisťovali, či sú v poriadku a ako sa majú. Vtedy hovorili, že majú v hlave tak čudne, že taký stav vôbec nepoznajú. Musím sa priznať, polichotilo mi, že naša denná práca v stacionári má naozaj veľký význam, pretože keď sme im v začiatkoch rozdávali pracovné listy s jednoduchými príkladmi, tých šikovnejších to rozčuľovalo, či ich máme za sprostých, keď im dávame také jednoduché príklady. A potom, keď bol ten zátvor, práve oni pochopili, na čo bol celý program dobrý, udržiaval ich v mentálnej kondícii. Pandémia nás naučila pomôcť si inak – začali sme klientom chystať „domáce úlohy“ a balíčky podľa toho, koho čo bavilo a čo zvládal. Navštevovali sme ich 1-2x týždenne a popri nákupoch, ktoré sme im vozili, sme im dávali „domáce úlohy“ a zároveň odoberali od nich tie hotové.
O svojej práci rozprávate veľmi zanietene, čo na nej máte najradšej?
Som veľmi rada medzi ľuďmi a v kolektíve, asi najmenej mám rada to „riaditeľovanie“.
Veľmi si vážim, keď sa na mňa zamestnanci obrátia aj súkromne, napríklad s problémom, je to pre mňa vizitka dôvery. Asi najviac ma na práci v charite baví tá všehochuť. Mojou snahou je, aby zamestnanci chodili do práce bez stresu. Som presvedčená, že aj náročnú prácu sa dá zvládnuť, ak je empatický a spoľahlivý kolektív a zamestnanci nemajú strach sa otvorene vyjadriť. Osobne preferujem otvorenú priamu a slušnú debatu. Vtedy je možné veci si vydiskutovať a nastaviť pravidlá tak, aby sa prípadné chyby neopakovali. Verím, že moji zamestnanci chodia do práce bez zbytočného napätia a radi. A rovnako klienti…ale to už nie je moja zásluha, ale zásluha skvelých dievčat – opatrovateliek v dennom stacionári.
Ďakujem za rozhovor.
kh
