Charita
Sestra Zuzana je členkou Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Rodená Levočanka, pochádza z dvojčiat. Spolu s bratom, ktorý tiež svoj život zasvätil Bohu, sa narodili rodičom po 15 rokoch. „Najstaršia sestra je vydatá, starší brat bol tiež ženatý, je tomu 3 roky, čo nás predišiel do večnosti, takže mamka má aj vnúčatá, aj má radosť z nás, rehoľnej sestry a kňaza,“ dopĺňa sestra. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, po ktorej nastúpila do práce na geriatriu…
Po rokoch v službe Bohu vnímam, že Pán Boh nám nič neberie, práveže nám ešte dáva. Ako mladá som ani netušila, že život v rehoľnej spoločnosti môže byť taký dobrodružný a taký vyčerpávajúci, aký naozaj je. (smiech)
Ľudia si možno povedia: „Čo si sa zbláznila, zahadzuješ svoju mladosť za hlavu, aby si sa obetovala Bohu?!“ No tým, že sa človek daruje Bohu, absolútne o nič v živote nepríde. Mám pocit, že sa vôbec nenudím, ani mi nikdy nenapadlo, že by som žila inak. Ak by som sa mala znova rozhodnúť a vybrať si ešte raz, vybrala by som si znova zasvätený život a túto rehoľnú spoločnosť.
Pôsobím v Kongregácii sestier Božského Vykupiteľa, v tomto roku slávime 100. výročie pôsobenia sestier na Slovensku. Naša Kongregácia je zameraná na službu chorým, starým a opusteným. Pôsobíme v zdravotníctve, katechéze, máme zariadenie Alžbetka (krízové centrum pre deti v Spišskej Novej Vsi), kde sú umiestnené deti od 0 do 18 rokov a v rôznych ďalších službách.
Našu Kongregáciu založila odvážna žena Alžbeta Eppingerová, rehoľným menom sestra Alfonza (dnes už blahoslavená), ktorá začala svoje poslanie tým, že okolo seba zoskupila dievčatá, s ktorými navštevovala chorých v ich domovoch. Sme povolané Bohom a v apoštolskej činnosti sa v súčasnosti snažíme odpovedať na potreby doby so zameraním v prvom rade na spásu človeka. Každej sestre sa umožňuje pracovať v oblasti, ktorú má vyštudovanú a ktorá jej je blízka.
Pôvodom som Levočanka, sestry sú tu od 50-tych rokov, ja som s nimi bola od mala v denno-dennom kontakte. Odjakživa ma fascinovali svojím spôsobom života. Počas gymnázia som uvažovala o rehoľnom živote, ale mala som skôr pedagogické ladenie, chcela som ísť na vysokú školu a učiť. No Pán Boh zmenil kurz, vyštudovala som zdravotnícku školu a hneď po nadstavbe som vstúpila do Kongregácie. Moje prvé pracovisko bolo v geriatrickom centre v Košiciach. Tu som sa bližšie dostala k službe chorým. Geriatria ma vlastne sprevádza celých 20 rokov. Posledné 2 roky pôsobím v rodnom meste v ADOS Charitas. Je to pre mňa zúročenie všetkých skúseností, vzdelania aj talentov. Teraz akoby sa mi pospájala mozaika všetkých predchádzajúcich zamestnaní a služieb, ktoré som v živote vykonávala.
Žijeme v spoločenstve, okrem práce v charite máme svoje povinnosti aj voči spoločenstvu. Sme viazané modlitbou breviára (1), každodennou účasťou na sv. omši, každá máme v komunite svoje úlohy, ktoré sa menia na základe pridelených služieb a zapájame sa aj do života vo farnosti (práca s mládežou, s deťmi).
Najvyššia predstavená je generálna predstavená, tá má svoju generálnu radu, na úrovni provincií je provinciálna predstavená s provinciálnou radou a na úrovni komunít je miestna predstavená. Takže ja som napríklad súčasťou komunity v Levoči, mám nad sebou miestnu predstavenú, ktorá je zodpovedná za našu komunitu v tomto meste, tá má nad sebou provinciálnu predstavenú a tak ďalej.
„Matkou“ v našej Kongregácii sme nazývali len našu zakladateľku Alfonzu Máriu Epinngerovú. V našich časoch používame oslovenie: „sestra predstavená“, na provinciálnej úrovni: „sestra provinciálna predstavená“ a na generálnej úrovni: „sestra generálna predstavená“. Všetkým nám, ako sestrám, sa však zveruje krásna úloha „duchovného materstva“. Snažíme sa ako dobrá mama stáť pri našich blížnych v ich radostiach i bolestiach.
Generálna predstavená riadi celú Kongregáciu podľa predpisov kanonického práva, konštitúcií a rozhodnutí generálnej kapituly. Stará sa o to, aby sa charizma rozvíjala v kontexte súčasnej doby. V riadení jej pomáhajú zvolené radkyne, ktoré majú poradný alebo rozhodujúci hlas. Jej kompetencia je napr. zvolanie generálnej kapituly, menovanie provinciálnej predstavenej, potvrdzuje mnohé ďalšie menovania na nižšej úrovni, prípadne zriadenia, premiestnenia alebo zrušenia domov, prevzatie nových úloh… atď.
(1) breviár – kniha textov liturgie hodín katolíckych duchovných (JÚĽŠ, SAV)
Na úrovni komunity si dávame také menšie, čiastkové ciele na týždennej úrovni. Tak ako iné organizácie, aj my, na všetkých úrovniach, musíme plánovať pastoračné ciele i splnenie povinnosti, ktoré sme viazané podľa našich pravidiel splniť. Plánujeme to, čo chceme v rámci celého roka i čiastkovo v jednotlivých mesiacoch a týždňoch docieliť. V našej komunite plánujeme na tzv. konferencii raz mesačne, potom aj týždenne a keďže žijeme v neustálych zmenách, priebežne prehodnocujeme a flexibilne meníme nasadenie svojich síl aj každodenne.
Je to jeden deň v komunite, počas ktorého sa snažíme duchovne načerpať. Z provincie nám posielajú rozpis textov na celý rok. Toho roku je napríklad témou modlitba. Počas duchovnej obnovy si tieto texty môžeme preštudovať a rozjímať nad nimi. V našej komunite mávame tieto obnovy väčšinou v nedele. Každá zo sestier sa zaoberá predloženými textami a potom sa spoločne zdieľame a povzbudzujeme.
Počas sv. omše sme obnovili svoje rehoľné sľuby. Pre nás je to sviatok. Krásny deň, keď máme možnosť stretnúť sa aj s ďalšími zasvätenými, porozprávať sa, pozdieľať. I keď sa v diecéze poznáme, nemáme veľa príležitostí vzájomne sa stretávať.
Pre mňa osobne ide o návrat „k prvotnej láske“, oprášenie sa od stereotypu bežného života a povzbudenie. Aj tento rok to tak bolo. Zasvätení zo všetkých rádov sme sa stretli s otcom biskupom Františkom Trstenským v Poprade, kde sme najskôr slávili sv. omšu. Popoludnie pokračovalo prednáškou, ktorú mal provinciál redemptoristov Jozef Mihok. Potom nasledovalo krátke agapé (2) a rozchod do svojich komunít.
Sv. otec František vymenoval rok 2025 za jubilejný rok nádeje. Počas roka 2024 prebieha príprava a má tému Pútnici nádeje. Zároveň sa tento rok venujeme téme modlitby, môžeme ju oprášiť, prehĺbiť, znova sa nadchnúť. Mňa osobne sa dotkla časť, keď hovoril, že zasvätení majú byť svedkami nádeje pre tento svet a to tým, že poukazujú na život budúceho veku, kde sa už ľudia nesobášia. My, zasvätení, to žijeme už teraz, tu, na zemi. Tým vydávame svedectvo. Toto bolo pre mňa impulzom, ktorý si chcem častejšie pripomínať.
Tak ako každý iný človek za svoju prácu dostávam mzdu, ktorá ide na spoločné konto. V Skutkoch apoštoloch sa píše: Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné…“ (Sk 4,32) Tak aj my, sestry, v rámci sľubu chudoby sa usilujeme o postoj „otvorených rúk“. Všetky sme viazané zákonom práce a odmenou za prácu prispievame k živobytiu spoločenstva, udržiavaniu našich diel, podporujeme našu apoštolskú činnosť, pomáhame chudobným a podporujeme diela Cirkvi.
Existujú kontemplatívne rády, ktoré majú uzavretý spôsob života, ale ani to by som nevnímala ako úplné uzavretie, lebo aj modlitbou a obetou môžem pre svet a ľudí v ňom urobiť veľmi veľa. My sme apoštolsky činný rehoľný inštitút, takže pôsobíme vo svete medzi ľuďmi. A vnímam to ako veľmi užitočné – ako je pestrosť kvetov na lúke, aj dnešný svet potrebuje aj rodiny, aj manželstvá, aj kňazov a zasvätených.
Zdá sa mi, že u nich vzbudzujeme väčšiu dôveru. Ale záleží to od prípadu k prípadu. Tým, že pracujem s chorými, medzi ktorými sú často aj ľudia v terminálnom štádiu ochorenia, vidím, že je potrebné sa postarať aj o dušu, nie len o telo. Vo svojej službe vnímam ako veľmi dôležitý aspekt života – pripomenúť, že človek žije pre večnosť, nie len pre tento pozemský čas, preto je dôležité dať si do poriadku vzťah s Bohom.
(2) agapé – posedenie veriacich po bohoslužbách s menším občerstvením (JÚĽŠ, SAV)
