Potrebovala som sa vyrozprávať a jeho počúvanie bolo pre mňa nesmierne dôležité. Zvládol to, vždy mal trpezlivosť vypočuť všetky detaily od „plienok“ až do „puberty“. Keď sa naše manželstvo dostalo do fázy starých rodičov začali sme spoločné zdieľanie prežívať ešte intenzívnejšie.
Máme už 8 vnúčat, takže je o čom, o kom hovoriť. Niekedy mám pocit, že sme jeden druhému bútľavou vŕbou. Vyhovuje nám to. Všetko sa v našom živote vystriedalo, radosť, bolesť, choroba, úzkosť aj pokojné časy, smútok aj sklamanie, ako to býva – prišlo aj odišlo a my ideme ďalej.
Dostali sme do vienka krásne mená. Manžel sa volá Jozef, ja som Mária. Máme tie najkrajšie vzory, svojich svätých patrónov a tých prosíme spoločne, aby nás sprevádzali. Podobať sa im aspoň trochu je teda poriadne umenie.
Myslím, že môžem povedať za nás oboch, že svätá rodina bola pre nás od začiatku nielen obraz na stene, ale predovšetkým v srdci. Keď si uvedomíme, že sv. Jozef bol robotník a muž spravodlivý, čo iné by mal byť manžel, otec rodiny? Panna Mária zasa vzor pokory, tichosti a poslušnosti.
Toto je moja úloha. Ako ju zvládam, netrúfam si povedať. Viem len, že je to náročné a krásne zároveň. Ďakujem Pánu Bohu za môjho manžela a kým budem žiť nechcem prestať ďakovať, lebo aj tak nestihnem poďakovať za všetko, čím pre mňa v živote bol a stále je. Nenahraditeľný. Jediný.