Aktuality

Čo máme nové?

Riaditeľ Spišskej katolíckej charity má Dobré srdce

pridal: Katarína Havrilová | dátum: 22. februára 2022 | kategória: Blog

Je rodený Kežmarčan, ktorého kroky smerovali z gymnázia okľukou cez tri vysoké školy až do vedenia charity. Napriek veľkej túžbe z detských čias – byť zámočníkom a gazdovať, napriek tomu, že mu v mladosti ani vo sne nenapadlo, že komunizmus sa raz skončí a Slovákom sa otvoria nové príležitosti, už vyše 10 rokov pôsobí na pozícii riaditeľa Spišskej katolíckej charity. V septembri bol ocenený národnou cenou Dobré srdce v kategórii Manažér v sociálnych službách. PhDr. Ing. Pavol Vilček

 

Čím ste chceli byť ako malý chlapec?

„Mal som víziu, že keď skončím školu, budem robiť už nie zámočníka, ale nejakého technika. Musím priznať, že všetky moje detské sny Pán Boh splnil vo veľmi ranom veku, takže som potom mohol ísť pracovať medzi bezdomovcov. Rodičia to znášali veľmi ťažko, lebo práca technika údržby bola vtedy vážená. Mal som auto, ktoré som prepísal na jedného bezdomovca, dom, ktorý som prepísal zase na brata a vybral som si na nejaký čas cestu dobrovoľnej nezamestnanosti. S partiou sme chodievali na túry po Tatrách a pomáhali sme rôznym ľuďom. Takto som sa dostal aj ku práci s bezdomovcami  v Žakovciach. Keďže tu bolo bezdomovcov málo, na začiatku nebolo potrebné zamestnať pracovníka s bezdomovcami, pracoval som teda ako dobrovoľník. Mrzí ma, že dobrovoľnícka práca je u nás na Slovensku nedocenená, ja som ju vykonával na 110%. Neskôr, aby som nekazil štatistiky Úradu práce, začal som pracovať aspoň na verejnoprospešných prácach.“

Ako ste sa dostali ku charite?

„S manželkou máme 4 deti, troch chlapcov a jednu princeznú. Keď mala naša dcéra 3 roky, veľmi ochorela. Po týždni  v horúčkach, keď nám už ani nejedla, nás lekárka poslala na chirurgiu, kde jej zistili rozsiahly zápal slepého čreva. Po niekoľkých hodinách operácie som prežíval obrovský smútok, až zúfalstvo, tak som vzal synov do kláštora, kde som sa modlil v kaplnke. Vtedy som zložil Panne Márii sľub, že keď operácia dopadne dobre a naša dcérka Mária sa uzdraví, pri prvej príležitosti budem pracovať v cirkvi. Hoci som si nevedel celkom predstaviť, čo ešte by sa v rámci cirkvi dalo urobiť, nakoľko v Žakovciach sme už otvorili domov sociálnych služieb pre telesne postihnutých aj zariadenie pre týrané ženy, ktoré som viedol. Po čase si ma zavolal vtedajší biskup František Tondra, či by som prevzal Spišskú katolícku charitu. Priznám sa, že v 90. rokoch sme spolu s Marošom Kuffom aj mali zámer pôsobiť pod charitou, ale vtedajší riaditeľ charity mal podmienky, ktoré sme nedokázali prijať. Takže po tejto skúsenosti som bol k ponuke otca biskupa trochu skeptický. Práve vtedy som si spomenul na sľub, ktorý som dal v kaplnke Panne Márii, a tak som funkciu riaditeľa zobral.“

Každý z nás má vo svojej práci činnosti, ktoré sú jeho obľúbené, vykonáva ich rád a s ľahkosťou, a potom také, ktoré sú obľúbené menej, odkladá ich a do ktorých sa často musí nútiť. Ktoré sú tie vaše?

„Priznám sa, že som vždy mal bližšie k ľuďom, nikdy som nechcel robiť úradníka, nechcel som sedieť v kancelárii za písacím strojom. To mi asi aj čiastočne ostalo. A čo ma naozaj baví? Rád sa pohybujem medzi ľuďmi a pomáham. Rád trávim čas medzi ľuďmi v zariadeniach, riešim konkrétne prípady, problémy, posúvam túto službu vpred. Najťažšie je pre mňa pozerať sa na človeka, ktorému už nedokážeme pomôcť. Napríklad, ak sme kvôli plnej kapacite v zariadení nemohli prijať nového človeka a potom som sa dozvedel, že mu potrebnú službu nikto neposkytol a ten človek zomrel. Lebo hoci Spišská katolícka charita je najväčšou charitou na Slovensku, aj tak veľká časť ľudí túto našu pomoc nedostane. V zahraničí som raz videl pekný obraz: kríž, na ktorom bol Kristus bez rúk. Pod Ním bol nápis: „Mojimi rukami ste vy.“ Charita by mala byť Kristovými rukami. A cez charitu by mali ľudia, ktorí neveria, ľudia, ktorí veria a aj slabí vo viere zažiť Kristovu prítomnosť. Preto bolo pre mňa vždy najťažšie nepomôcť. Ale v pokore si musím priznať, že jednoducho nie vždy sme schopní pomôcť.“

Skúsme sa presunúť k Národnej cene Dobré srdce. Vyhrali ste v kategórii Manažér v sociálnych službách. Vedeli ste o nominácii?

„Niekedy v máji som svojmu tímu navrhol, aby nominovali niekoho od nás, dokonca viacerých. Ale napokon mi po jednej porade oznámili, že nominovali mňa. Neveril som, že by som vôbec mohol vyhrať, najmä v mojej kategórii Manažér v sociálnych službách. Ocenenie vnímam skôr ako ocenenie za službu manažérom v charite, ani nie tak službu samotným núdznym. Lebo s týmito som v kontakte omnoho viac ako s núdznymi.“

Prečo myslíte, že práve vaša práca bola ocenená?

„Myslím si, že to nebolo zaslúžené ocenenie. Jednak preto, že väčšina ocenených pracuje so seniormi.  Bol som asi jediný, ktorý mal počas prezentácie fotky zo zariadenia z detského centra. Myslím si, že to vyvolalo úplne iné emócie. A po druhé, som aktívny v boji za rodinu, populárny som skôr v regiónoch než vo veľkých mestách, preto som nepredpokladal, že by som mohol byť ocenený.“

Aké sú úskalia manažmentu neziskovej organizácie?

„Úskalí je veľa. Najťažšie je nájsť dobrých ľudí, teda ľudí ochotných obetovať sa a slúžiť. Sociálnu oblasť nikdy nezaplatíme. Európa je teraz bohatá, ale aj v Biblii sa píše: „Chudobných máte vždy medzi sebou…“(Biblia, Ev. podľa Marka 14:7) Ale nie kvôli trestu pre tých biednych, je to skôr priestor pre nás konať dobro. Dnes  čoraz viac riešime seba a nie tých druhých okolo nás, ktorých nám Pán Boh prináša do cesty, aby sme im poslúžili a pomohli. Žijeme v dobe, kde zakopávame svoje talenty. Staráme sa o prírodu, o zvieratá – staviame im útulky… ale pre toho, kto sa snaží pomôcť ľuďom, nemáme ani finančné prostriedky, ani dobrovoľníkov, ani materiálne zabezpečenie. A potom je tu štát, ktorý chce stále oveľa viac. Mám na mysli kontroly, byrokraciu, administratívnu stránku. My máme napríklad predpisy prísnejšie ako v hoteloch. Na Slovensku nemáme problém nasýtiť chudobných, problémom je nasýtiť tento štát. Myslím si, že toto je najväčší problém manažérov na Slovensku – splniť všetky povinnosti, ktoré štát ukladá. Často úplne nezmyselné, ktoré sú tu len preto, aby si tí mocní mohli nechať svoju funkciu.“

Aká je vízia, ktorú by ste chceli v charite zaviesť?

„Chcel by som, aby Spišská katolícka charita dokázala pomôcť každému núdznemu, ktorý požiada o pomoc.“

Je z hľadiska manažmentu niečo, čo by ste tu na charite chceli implementovať?

„Možnosti sú rôzne, vždy je to o správnom vyvážení kompetencií medzi diecéznym riaditeľom a manažérmi. Snažím sa nájsť zlatý stred v tom, aby som na jednej strane neobmedzoval manažérov zariadení priveľmi, no na druhej strane vnímam, že ak im dám príliš veľkú slobodu, chýba im smerovanie.“

Čo vidíte ako najsilnejšiu a najslabšiu stránku Spišskej katolíckej charity?

„Najsilnejšou stránkou sú ľudia, ktorí pracujú na charite. Najslabšou sú zase ľudia, pretože si myslím, že najmä v oblasti dobrovoľníctva máme obrovské rezervy. Chcel by som dať oveľa väčšiemu množstvu ľudí priestor na to, aby konali dobro. Charita nemá byť len zamestnávateľom, má k službe pozývať ďalších a ďalších ľudí, aby pomáhali. Nemusí to byť len prostredníctvom Spišskej katolíckej charity. Pointou je, aby sme núdzneho neobišli so zatvorenými očami, aby sme nevzhliadali len k nebu a prehliadali všetkých núdznych, v ktorých je zvláštnym spôsobom sprítomnený Kristus.“

Ďakujem za rozhovor.

Katarína Havrilová

Rozhovor bol publikovaný v Katolíckych novinách 27.10.2021

https://www.katolickenoviny.sk/rozhovor/category/rozhovor/article/riaditel-spisskej-katolickej-charity-ma-dobre-srdce.xhtml