Aktuality

Čo máme nové?

Mami, kde máme domov?

pridal: Lukáš Hlubovič | dátum: 4. januára 2022 | kategória: Blog

Doba čítania: 5 minút

Poznáte to – vonku je hnusný sychravý deň, ráno sa vám nechce z teplej postele vystrčiť ani len nos, ale budík neprestajne zvoní, povinnosti čakajú. Chtiac-nechtiac spod tej periny vyliezť musíte, lebo práca a povinnosti nepočkajú. Keď sa za celý deň slnko ledva ukáže na oblohe a vonku je už o tretej znova šero, neviete sa dočkať, kedy sa pracovný deň skončí a vy budete môcť prísť domov. Poznáte ten pocit, keď sa celí uzimení po hnusnom sychravom dni vrátite domov, zložíte zo seba kabát, vyzujete zmočené topánky a pohodlne sa usadíte na gauč pred telku, prikryjete sa dekou a s teplým čajom v rukách môžete vychutnávať zaslúžený oddych po náročnom dni… Vychutnávate si svoj domov – miesto, ktoré má typickú vôňu, atmosféru, teplo. Domov – niektorí z nás nepoznajú.

Písal sa rok 2013, keď sestra Júlia našla na cintoríne 4 eurá. Bolo to práve v období, keď jej v srdci rástla túžba venovať sa na Liptove ženám a deťom bez domova. „Vnímala som to ako potvrdenie a odpoveď na moje modlitby. Následne sme našli tento domček (Dom charitas Božej prozreteľnosti v LM, pozn. autorky) a majitelia mali túžbu predať ho charite. To bolo druhé potvrdenie toho, za čo som sa modlila a mojej túžby v srdci. Ale keďže charita vtedy peniaze nemala, museli sme hľadať iné cesty. Napísala som s kolegyňou list a rozposlali sme ho po celom Slovensku, na rôzne miesta – poslancom, kňazom, podnikateľom. Bohužiaľ, od nikoho mi peniaze neprišli. Potom som sa už nápadu chcela vzdať, keď ma oslovila moja dobrá kamarátka Katka a darovala mi na tento projekt 5000 eur. To bolo pre mňa ďalšie potvrdenie, že sa nemám vzdávať, ale mám bojovať za tento projekt a dom. Takže som sa znova pustila do oslovovania, oslovila som ďalších ľudí, mestá, medzi inými aj mesto Liptovský Mikuláš, ktoré taktiež prispelo. S riaditeľom charity sme sa dohodli, že ak zoženiem polovicu peňazí, dohodne, aby sme druhú polovicu mohli majiteľom domu splácať. Napokon sa to teda podarilo. Trvalo mi to približne dva roky, preto sme aj nazvali tento dom Domom Božej prozreteľnosti, lebo zo 4 euríčok postaviť a opraviť celý dom, je zázrak. Naozaj vnímam, že sa Boh stará, som rada, že sme tento dom takto nazvali,“ vysvetľuje sestra Júlia. 

Čo sa stalo, že ženy ostali na ulici?

Možno sa sami seba pýtate, čo sa musí stať, aby žena ostala na ulici bez domova a ešte s deťmi. Každý zvláda náročné obdobie v živote po svojom – niekto sa utieka k alkoholu, niekedy je to začarovaný kruh – deti opakujú to, čo videli u rodičov. V prípade Domu Božej prozreteľnosti ide najčastejšie o odchovankyne z detských domovov bez návykov k finančnej zodpovednosti, bez sociálnych návykov, mnohé sú zvyknuté striedať partnerov, časom otehotnejú a keďže, ako som už spomínala, samé nemajú dostatočné finančné návyky, je problém postarať sa o seba aj o dieťa. „Niektoré aj bývanie mali, ale keď im príde dávka, peniaze minú na hlúposti – jednoducho si to nevedia vyrátať. Často ide o sociálne aj mentálne slabšie ženy, ktoré mali problémy už v minulosti,“ dodáva sestra Júlia.

Ako ďalej vysvetľuje, je zaujímavé pozorovať rozdiel v správaní žien po príchode z ulice a neskôr – o týždeň či o mesiac: „Začiatky sú veľmi úžasné, lebo si uvedomujú, že byť u nás je lepšie ako byť na ulici. Ale neskôr už vymýšľajú. My, tým, že sme charita, ich vezmeme prenocovať zadarmo, ale dohodneme sa, že keď príde prvá dávka (či už materská alebo akákoľvek iná), potom si to zúčtujeme. No, ale stane sa aj to, že tu ostane mesiac a po mesiaci začne vymýšľať, že sme takí a takí, kadejakí… a ostaneme bez peňazí.“ 

Výnimočnosť nocľahárne pre ženy a deti

V nocľahárni je miesto pre 4 ženy, ale ak núdzni prevyšujú kapacitu, sestra Júlia si vie vypomôcť priestormi vo vedľajšom dome sv. Kláry. Možno sa vám zdá, že nie je fér, ak nocľaháreň poskytuje ubytovanie len pre ženy… nejde však o diskrimináciu mužov, skôr o pravidlo, ktoré ochráni ženy a deti, aby boli v bezpečí. Pomoci sa dostáva aj mužom – v liptovskomikulášskej osade Hlboké je nocľaháreň spravovaná mestom. 

Úžasná na tejto pomoci je spolupráca s poradňou sv. Bakhity. Nocľaháreň, ako už názov naznačuje, poskytuje priestor na prenocovanie. Počas dňa sa ženy, ktoré majú záujem, môžu presunúť do poradne, kde im personál z poradne Sv. Bakhity pomôže napísať životopis, či pohľadať prácu a vybavia iné čo potrebujú. Aj po úspešnom pohovore obyčajne ostávajú ženy v kontakte so sociálnymi pracovníčkami z poradne. 

Aké služby nocľaháreň poskytuje?

Aby to v takomto zariadení fungovalo, klientky musia dodržiavať pravidlá. V priestoroch nocľahárne sa nesmie fajčiť, piť alkohol, nesmú si vodiť do priestorov návštevy. Keď ženám prídu peniaze, nedostanú ich všetky naraz, ale postupne, aby si za ne kúpili jedlo, nie len alkohol a hlúposti. Kto chce nocovať v Dome Božej prozreteľnosti dlhodobo, musí vykazovať nejakú činnosť aspoň 4 hodiny denne. Nemôžu celý deň len preležať. V priestoroch domu sa nachádza dielňa s hrnčiarskym kruhom aj pecou, sezónne sa dajú vyrábať mydlá, pohľadnice a iné drobnosti, ktoré môže charita buď darovať alebo predať. Pointou je viesť tieto ženy k nejakej činnosti, vytvoriť pracovný návyk. 

Možno by pomohlo, keby sa okrem personálu klientom venovali aj dobrovoľníci. Tých, je žiaľ, veľmi málo. Niekedy pomôžu usporiadaním materiálnej zbierky vo svojej práci medzi kolegami, inokedy prídu urobiť program na Mikuláša, niektorí sú silní v tom, že majú kontakty a cez svojich známych pomôžu finančne alebo materiálne. Víziou do budúcna je nie len vydržať v náročnej službe, ale nájsť niekoho, kto by sa o dobrovoľníkov staral, koordinoval ich. „Máme napríklad dobrú spoluprácu s dobrovoľníkmi z Oravy – v lete sa celý týždeň starali o program pre deti s matkami. Bolo to úžasné, naše deti totiž nechodia v lete do táborov, snažíme sa brávať ich na výlety my. A toto bol taký bonus navyše. Viem si predstaviť, že keby mali dobrovoľníci koordinátora, mohli by sme častejšie organizovať podobné akcie,“ hovorí sestra Júlia.

Prečo charita odmieta šatstvo?

Šatstva majú v tomto zariadení dostatok, ďalšie nepotrebujú. Nejde o nevďak, skôr o praktickú stránku – oblečenie je potrebné niekde skladovať, a na to už nie je v areáli priestor. Čo sa míňa ako teplé rožky sú hygienické potreby a drogistický tovar – prípravky na odvšivavenie, pracie prostriedky, šampóny, prostriedky na dezinfekciu zariadenia proti parazitom, keďže tu sa dezinfikuje denno-denne. A čo tak isto poteší, nakoľko sa tu nachádzajú aj malé detičky, sú sladkosti a iné dobroty pre mlsné jazýčky. Samozrejme, zariadenie vždy uvíta aj finančné dary – pretože za vyzbierané peniaze môžu dokončiť herňu pre detičky matiek bez domova v podkrovných priestoroch domu Božej prozreteľnosti. 

Ak už chcete darovať ľuďom bez domova oblečenie, skúste im vytriediť obyčajné tmavé tepláky a nohavice, bundy, mikiny, ponožky, topánky a pod. Aj keď sú to ľudia bez domova, tiež majú túžbu byť pekne oblečení. Stále platí zlaté pravidlo, že šaty robia človeka. Zo skúseností charity vyplýva, že „ženy a deti v Dome Božej prozreteľnosti potrebujú iný šatník ako muži, ktorí sú na ulici, ale aj toho sa im dostáva. Z darovaného oblečenia sa naše ženy a deti primerane ošatia, za čo vám ďakujeme. Ženy sa len veľmi ťažko adaptujú v našom prostredí, ale s pomocou Božou a našou to zvládajú a my s nimi tiež,“ uzatvára môj príbeh o ženách a deťoch bez domova sestra Júlia z Liptova. 

Keď sa ľudia bez domova správajú inak, ako očakávame, znamená to, že sa o nich máme prestať zaujímať? Naivne si myslíme, že budú vďačí za 50 centov a keď nie sú, viac im ich nedáme. Mnohí z nás nimi pohŕdajú, lebo veď smrdia, chýbajú im zuby, sú neoholení, vyzerajú hrozne. Nejeden z nás asi ostal sklamaný, keď sa naňho človek bez domova oboril. Kde je slušnosť, láskavosť, vďačnosť za poskytnutú pomoc? Zamýšľam sa nad tým, ako by sa zmenilo moje správanie, keby som ostala žiť na ulici. Bez všetkého materiálneho a s deťmi, o ktoré sa treba postarať. V minulosti som ako dobrovoľník pomáhala ľuďom bez domova vydávať šatstvo. To bolo príbehov! Dozvedela som sa napríklad, že keď ostane na ulici žena, radšej si nájde jedného muža, ktorý ju síce aj zbije, no keď treba, ochráni ju pred násilím ostatných chlapov. Na ulici to nikto nemá ľahké. Je to úplne iný svet. Svet vo svete. 

Som rada, že existujú ľudia, ktorí si s týmito ženami a mužmi dokážu vytvoriť kamarátsky vzťah. Napriek odlišnosti a životu v iných podmienkach. Áno, mnohí pomoc nechcú, je im istým spôsobom dobre na ulici, aj keď my to pochopiť nevieme. No stále sú tu takí alebo také, ktoré sú za pomoc vďačné. 

-kh-