Moje zadelenie zdravotnej sestry v adose nebolo niečím neobvyklým. Práca mi bola celkom známa ale každé stredisko má svoju originalitu. Ďakujem aj za priateľské prijatie a pomoc od svojich nadriadených ale aj od svojich kolegýň.
Povolanie zdravotnej sestry a rehoľnej akoby bolo nasadenie dva v jednom.
Získať si pacientovu dôveru a členov jeho rodiny je podstatné pri vstupe do domu rodiny. Ak sa to podarí , po tom aj liečebný proces je ľahší a niekedy aj úspešnejší.
Tento druh práce ma uviedol do veľa rodín akoby za stabilnejšieho člena ich rodiny. Veď takéto pracovné-zdravotné návštevy trvajú niekedy aj viac ako rok..
Ako by to bolo keby za takýto relatívne dlhý čas nevedeli ste o dobrách, víťazstvách, zápasoch alebo aj ťažkostiach tej ktorej rodiny pacienta ? Veď oznámenie diagnózy mladému človeku alebo i staršiemu – máte rakovinu potrebuje skutočne dlhý proces prijatia , akceptovania a vydania sa do boja…
Podstúpiť rôzne operácie, ktoré vám zmenia spôsob života. Alebo len byť svedkom bežnej staroby kde človeka už upúšťajú sily a je jednoducho odkázaný na pomoc druhých.
Denný boj s prežívaním týchto skutočností víťazstiev aj pádov, či boriť sa s finančnými záležitosťami, mohla som byť častým účastníkom, počúvajúcim ich bolesti.
Často aj ja sama som bola cez tieto bolesti , problémy veľmi obdarovaná. Dobro, ktoré si domáci vzájomne preukazovali so všetkou úctou jeden voči druhému, zrieknutie sa výhodnej , obľúbenej práce kvôli chorej matke.. prispôsobenie pracovných smien aby chorý nebol doma sám, dieťa, ktoré nemá zábrany voči mne keď ošetrujem babičku a dôverne mi asistuje …
Moje obmedzenia sú čo sa týka času, dojazdov ..nie som liečiteľ, uzdravovateľ…ale vždy som mohla predkladať týchto ľudí do prítomnosti Ježiša a Jeho moci, s obviazaním rán naliať aj oleja nádeje do ich životov a to je to najpodstatnejšie aj najkrajšie na tejto práci i keď ani ja nemôžem nemyslieť na finančné ohodnotenie…
Prajem sebe aj všetkým pracujúcim v charite , na ktoromkoľvek úseku aby sme boli schopní dobro vidieť, tešiť sa z neho, tešiť sa z nádeje kresťanského povolania , že vieme kde je náš cieľ a kde smerujeme.
Sr. Lucia Ščurková, ADS Kežmarok
