Prechádzka na čerstvom vzduchu je pre nich luxusom

Prechádzka na čerstvom vzduchu je pre nich luxusom
16. marca 2017 SpKCH
moje deti

Hoci je  Mgr.  Alexandra Hovancová riaditeľkou Domu Charitas len niekoľko mesiacov, vidieť, že svojou prácou naozaj žije. A hoci s jeho vedením súvisí množstvo manažérskych i administratívnych povinností, za najkrajšiu časť dňa považuje chvíle, ktoré môže stráviť práve s malými obyvateľmi detského domova. Jej deti, ako ich v rozhovore nazýva, majú aj vďaka jej nasadeniu a obrovskému srdcu o niečo krajší život, ako im nadelil osud a súčasná platná legislatíva.

Na čo ste sa rozhodli použiť výťažok z charitatívnej zbierky 2. Metropolitného plesu?

V prvom rade chcem všetkým, no najmä pani riaditeľke a pánu primátorovi, ktorý nás odporučil, poďakovať, že sa opäť peniažky z plesu rozhodla venovať nám. Viem, že je určite veľa ťažko skúšaných ľudí, ktorým by sa určite zišli. A na čo ich použijeme? Asi polovicu sumy by sme chceli minúť na zveľadenie vonkajšieho priestoru, kde by sa deti mohli hrať. Náš detský domov vznikol v priestoroch, ktoré viac ako tridsať rokov slúžili dospelým klientom, preto by sme radi vonku, vo vnútro bloku vytvorili  priestor, kde by deti bezpečne mohli tráviť čas. Chceli by sme, aby deti mohli byť čo najviac vonku, no na prechádzky, keďže máme jedného zamestnanca na deväť detí, jednoducho nemáme kapacitu. Vonkajšie ihrisko by preto deti určite potešilo.  Nepôjde však o veľkú investíciu a do práce zapojíme aj mamičky s deťmi z núdzového bývania. A druhú časť peniažkov chceme investovať do nákupu zdravotníckych pomôcok. Pri tejto práci nikdy neviete, čo budete urgentne potrebovať hneď zajtra. Môže to byť korzet, načúvací strojček alebo nové okuliare.

Ľudia vám posielajú hračky, pekné oblečenie, dokonca sa vytvorila komunita ľudí s dobrým srdcom, vďaka ktorým deťom nemusíte kupovať plienky, pretože sa na ne pravidelne skladajú…

Áno, určite to nie je len o peniazoch, no pri ťažkých zdravotných stavoch všetko ide bokom a bez financií sa jednoducho nezaobídete. No zatiaľ sa nám našťastie darí vždy, či už pomocou rôznych nadácií, známych, priateľov, médií  či náhode,  nájsť potrebné zdroje. Alebo sa napríklad na nové okuliare poskladáme my, zamestnanci. Naše deti majú veľmi vážne diagnózy a kým k nám neprídu, nikdy nevieme,  čo všetko budú potrebovať. Máme dievčatká, ktoré stačí “len” cievkovať, no aj chlapčeka, ktorý potrebuje špeciálne mlieko za, ktoré musím doplácať. Príspevok od štátu na jeho večeru je pritom len 20 centov. Alebo iný chlapček potrebuje každodennú rehabilitáciu a vďaka nej môže naozaj veľmi napredovať, no treba s ním chodiť cvičiť do Popradu, a to znamená, že potrebujete auto aj vodiča, čiže opäť financie navyše. Ale vďaka dobrým ľuďom vždy nájdeme riešenie.

Znie až neuveriteľne, že o deväť deti sa stará jeden zamestnanec… 

Potrebujeme viac zamestnancov a navýšenie rozpočtu zo strany štátu. Mať jedného pracovníka na deväť detí  zúfalo nestačí, preto spolu s kolegami z iných domovov bojujeme za to, aby bol rehabilitačný pracovník v takýchto zariadeniach povinne zamestnaný zo zákona. Detský domov ošetrovateľského typu ako sme my pracuje v súčasnosti s rovnakým rozpočtom ako domovy opatrovateľského typu. No my potrebujeme aj zdravotnú sestru alebo minimálne zdravotného asistenta, pretože často riešime veci medzi životom a smrťou. Za minimálnu mzdu  sem však žiadnu zdravotnú sestru nedostanem. Potrebujeme kvalifikovanejší personál, no za súčasného legislatívneho nastavenia si ho nemôžeme  dovoliť. A pritom už pri najbežnejšom prechladnutí ide naše dieťa do nemocnice, pretože každý najmenší problém môže byť fatálny.

Hračky, pekné oblečenie, plienky… Môžu ľudia okrem finančných a hmotných darov pomôcť aj inak? 

Pomôcť môžu všetci najmä svojim časom. Každý, kto k nám príde každý týždeň na hodinu kočíkovať dieťatko, mu zmení  život. Ošetrovať má kapacitu len na ošetrovateľské úkony a čo nás veľmi mrzí, hry či prechádzky na slniečku sú potom naozaj luxusom.

Vyštudovali ste sociálnu prácu, no predsa len, ako zvládate túto neľahkú prácu?

Je veru ťažké udržiavať v Dome veselú atmosféru, no neľutujem ani sekundu. Zároveň je dobre, že som vopred nevedela, do čoho idem. Časovo, psychicky, partnersky… Som v práci 12-13 hodín cez týždeň, cez víkendy často riešime urgentné a havarijné stavy, takže som tu v podstate každý deň. Nie je to o peniazoch, ani o nadčasoch, to je náš vklad, naše rozhodnutie. Nemám rada, keď sa ľudia sťažujú, ale faktom je, že syndróm vyhorenia je tu veľmi častý. Ak sa zamestnanec rozhodne odísť, chápem ho. Je to veľmi náročná práca, choré deti, mizerná pláca, ťaháme dvanástky v piatky aj sviatky. Len keď deti spia, majú moji kolegovia čas vypiť si kávu a preto sa im snažím dať pochopenie a ľudskosť.  A ja najradšej kŕmim a prebaľujem deti po večeroch. Najlepšie, čo sa mi môže stať, je ísť “po práci” k nim. Nie je jednoduché pracovať s ťažko chorými drobčekmi, keď viete, že pred sebou možno už nemajú veľa, ale tie chvíle s nimi naozaj stoja za to.

/p.v./